Som jedna z tých, ktorí milujú Pohodu. Proste tuctová. Takže kto čaká hejterské posty, výnimočne si nepríde na svoje. A to som si ju tento rok zažila z trošku iného, pracovného, uhla. A stále je to fajn!

Druhý júlový víkend. Jediný priestor za posledných sedem mesiacov, kde nemám v diári ani čiarku. Žiadne meetingy, stresy,... Namiesto toho mám doma zožmolený program, z ktorého som síce nevidela ani polovicu všetkého popodčiarkovaného, no aj tak som spokojná.

Cestovanie

Už začiatok bol sľubný! Kamoši pre mňa prišli, v pohode naložili všetky caky-paky (pričom stále platí, že sa neviem baliť - a fakt sa neviem baliť-, takže je jasné, že sa musím dobre vydať, lebo inak to so mnou nedopadne priaznivo) a doviezli ma až na letisko. Luxus!

Cestou sme zablúdili len trikrát (zvyšok posádky tvorili rodení Trenčania). Auto prežilo i nemalé hrbolce i hlbočizné mláky. Aspoň dúfam, netrúfam si spýtať sa. No uprostred poľa boli okrem nás i divé maky! A tie predsa vždy potešia!

Potešili by možno ešte viac, keby slnko už polhodinku nepospávalo, ale... Už sa nesnažím o dosiahnutie dokonalosti. Škodí mi to.

Napokon sme trafili k bráne. S nadšením som vystúpila, naložili mi tých x-kíl nepodstatností a vydala som sa na cesty. Reálne mi mal tento presun podľa popisu zabrať takých desať minút, ale ja som odborník, šlapala som a spoznávala nepoznané i poznané skoro dve hodiny. Stretla som mnohých SBS-károv, záchranárov, bežnejších ľudí, videla som kvantá toi-toiov, ponúkli mi mnoho druhov alkoholu, jedla, zo štyrikrát som si obehala všetky stage-e,...

Nesnažte sa chápať, s tým sa človek proste rodí. Dezorientáciu a absolútne nulový priestorový zmysel nemôžete nadobudnúť v priebehu života. Ani ak ho nežijete práve podľa zásad správnej životosprávy.

V okamihu, keď už som začala byť zúfalá, vytiahla som v tme mobil, načítala mail s inštrukciami ako sa dostať do cieľa a... A prehliadla som taxikára, ktorý práve otváral dvere svojho auta. Smutné je, že prehliadol i on mňa. Neodtrhla som ich, ani oni mne obličku, dokonca ani kus ruky, takže sme to i napriek menším - väčším odreninám všetci zvládli. A karme sa ma nakoniec uľútostilo a našla som i vysnený cieľ!

Miestnosť plnú pre mňa cudzích ľudí. Sledujúcich futbal. Nie je to celkom téma, v ktorej by som bola až tak doma. V závere, keď som zistila, že modro-biele dresy patria Argentínčanom, nie Holanďanom, si to asi všimli všetci. (Veď treba budiť prvý dojem!) Každopádne, prijali ma vľúdne. Jedna baba (dobrá víla Kika!) bola dokonca až taká odvážna, že mi navrhla, aby sme si šli spolu postaviť stany, kým ešte vládzeme.

Ubytovanie

Neboli ešte možno ani dve hodiny ráno, keď som zistila, že som si ten stan asi nedoniesla celkom celý. Chýbala vrchná - nepremokavá časť, pri ohlásených dažďoch dosť závažná. No moja zlatá dobrá víla ma prichýlila k sebe, do kompletného stanu.

Po chvíli nám došlo, že dve to s toľkou batožinou komfortne nezvládneme, takže nakoniec i môj stan našiel svoje využitie. Veci sme zamkli kladkou. Ostali nám dva kľúče, aby sme sa doň mohli každá dostať, kedy budeme potrebovať. Kika sa trošku bála, že malý kľúčik stratí, ale upokojila som ju, že sme dve, takže aj keby ho stratila, nie je problém, ja totiž veci nestrácam!

V tretí deň hneď zrána som jej volala, či by som si mohla požičať jej kľúčik, lebo svoj som nevdojak stratila a idem sa uvariť, takže si musím vziať šaty. S úsmevom mi ho bez slovka požičala.

Bol to akurát v ten deň, keď sa Dr. Iľko hanbil, lebo jeho predpovede opäť raz zlyhali. Až večer ma začalo oziabať, tak som opäť písala Kike, či by som si mohla prísť pre kľúčik. A tá opäť milo odvetila, že nech sa len zastavím. A tak som sa len zastavila. No Kika ma nenechala v štichu a kľúčik solidárne stratila i ona.

A tak som spoznala ďalšieho nového človeka – sympaťáka Lukáša, od ktorého som chcela, aby nám vylomil zámok. Ideálne skôr, než zamrznem. Ochotne sa na to podujal. Odviedla som ho k stanu a nechala ho konať. Pripomienkou „Hm, ale veď tu žiaden zámok nie je“ ma trošku zneistil, no aspoň som si uvedomila, že nevylamujeme stan náš, ale stan cudzí.

Lebo stany sú ako pexeso! Takmer identické, no predsa mierne rozdielne. A keď človek nemá bystrenú trpezlivosť a cit, nevyhrá.

Pri ich demontovaní som zistila, prečo sa mi celý čas tak darilo – postavila som si „domovizeň“ uprostred (hádam) zvieracieho exkrementu! A zistila som, že na Pohodu sa dá v pohode ísť aj s kufrom na kolieskach. Taká jedna krásna slečna ho trmácala hlava-nehlava po okoloidúcej kamenistej ceste. A zvládala to skoro až šarmantne!

Kapely

Hanbím sa to priznať, ale väčšinu hlavných „ťahačov“ festivalu som poznala len chabo, či dokonca vôbec. Na Kraftwerk sa mi podarilo prísť len na chvíľku, no bola som značne omámená. Vizuálom i hudbou. Kamaráti vraveli, že som taká nadšená práve kvôli tomu, že som si tam neodstála celé dve hodiny. No bolo to super, lebo ma ani nestihla rozbolieť hlava z 3D okuliarov, ostala len fascinácia! Takže sa teším z ďalšej kapely, ktorá pribudne do mojich zoznamov. A pridám si tam aj Johna Parisha, Moderat, Kelis, Mogwai, Trickyho,...

Korben Dallas som ľúbila odjakživa a drží ma to i naďalej, Talkshow taktiež, opäť tehotnú a krásne bosú Janu Kirschner s jej rovnakým chlapom, aj skupinu Autumnist, Vrbovských víťazov, Paru (btw. milujem Laskyho červené traky! A vlastne asi celú hipsterčinu.),... Nehovoriac o Goldfrapp!

Travis – najviac mega. I napriek frontmanovej ružovej brade. Nič mi nevadilo. Jediným rozpakom boli pre mňa Suede. Na jednej strane podmanivá hudba, istá dávka rebélie a života, na druhej strane pre mňa príliš preafektovaný a teatrálny frontman – Brett Anderson. Chlap je to pekný, veľmi (aj keď ja by som ho rozhodne vykŕmila!), stačilo by, keby záhadne mlčal a hľadel a myslím, že by davy boli paf... Preto nechápem, prečo musí pútať pozornosť svojským pózerským prejavom, krútením šnúry od mikrofónu, rozopnutým gombíkom na košeli (ok, závidela som, tiež by som chcela také ploché brucho. A vlastne i tie chudé nohy!). Každopádne, ľudia ho milovali. Publikum fakt jasalo. A ja som teda hľadela do zeme a užívala si hudbu, s ktorou chcem ostať v kontakte.

Nemožno ho neľúbiť!

Zaľúbila som sa. Ako na pomaly každom kultúrnom podujatí. Od Bretta Andersona má moja nová platonika ďaleko. Meno muža, čo si moje srdca podmanil je poetické - Seasick Steve. Americký blues. Vek – 73 rokov. Look – rozkošne bezdomovecký. Trademark – fľaša nedopitého červeného vína. Získal si ma už na tlačovke, kam vošiel v rifľových montérkach s asi štrnástimi záplatami na zadku, sivou bradou, nesmierne ľudskými očami a fatálnym zmyslom pre humor. Keď jednému z novinárov na otázku „What kind of wine do you like?“ odpovedal „Well, red.“ (Aké víno pijete? Nuž, červené.), vedela som, že siahodlhý zoznam mojich platonických lások sa zväčšuje.

Trošku si to pokašľal na koncerte, kde si vybral dievča z prvého radu a zahral jej svoju love-song. Ja som ho čakala v asi 417. rade. Ale pripisujem to veku, veď... Mohol ma prehliadnuť. Dalo sa to. Len nech sa nepokúsi zopakovať to aj na Colours of Ostrava, lebo to už začnem brať osobne!

Naj

Najkratším koncertom bolo vystúpenie Američanky Azealie Banks, ktorá odohrala 36 minút namiesto avizovaných 60. Ja tomu však rozumiem, tiež som nikdy nemala odhad, ani matematicko-logicko-analytické myslenie.

Najčastejšia sťažnosť mužov – absencia futbalových prenosov. Ale bolo kalčeto!

Najčastejšia sťažnosť žien – absencia ich vlastných mužov (hrali kalčeto, prípadne sa oddávali pivným radovánkam a nie vždy trafili i na plánované koncerty).

Najoriginálnejšia facebookovská hláška – hľadanie frontmana skupiny Billy Barman Juraja Podmanického pred ich koncertom: „Dobre ráno, hľadáme Juraja P. Toto je posledná fotografia ešte zo včera, akákoľvek informácia nám pomôže. Keby mal blbé otázky, že kde a čo dnes, tak odpoveď je jasnaaa DNES! 12:00 ORANGE STAGE POHODA 2014! Ďakujeme”.

Najpodobnejší týpek, vyzerajúci ako Pyco, sa vyskytol pri redbulláckom stagei počas koncertu skupiny Talkshow. V silne ozvučenom refréne som sa pánov muzikantov snažila prekričať a upozorniť kolegyňu, že ten Pyco je fakt pekný aj reálne, nie len v TV a novinách… (Áno, som tak trošku prízemná, plytká a zaujímajú ma i taľafatky). Takže v momente, keď som kričala “aha-ho, Pyco!”, hudba zrazu vypla. A ja presne viem, prečo si všetci myslia, že mám 16.

Najväčšia voľnosť v móde! Stretli ste tu všetko! Od kraťasov s tričkom, cez luxusné dizajnové úlety až po dlhé elegantné (pomaly) plesové šaty s masívnymi šperkmi. Jak je libo! Hlavne, aby sme sa dobre mali!

Deti

Už viacero rokov si uvedomujem, koľko detí sa premáva letiskom. Pred rokom som im závidela štýlové drevené vozíky, v ktorých ich rodičia prevážali z miesta na miesto. Tento rok im pracovníci IKEA z papundeklov vystavali toi-toi-ku a rôzne iné drobnosti... Viacerých otcov som videla behať za loptou či šarkanom, decká sa po sebe váľali a milo pokrikovali. Dokonca som „načapala“ dvoch asi trojročných špuntov ako si dali pusu. (Odvážnejšia bola baba. Dúfam, že to nie je nový celosvetový trend všetkých generácií, lebo budem opäť stratená!).

V „detskom kútiku“, resp. Daylong Kids Parku, som pristavila jednu z organizátoriek, Barboru. Vysvetlila mi, že v parku majú viacero línií – stanový park a samostatné stanové mestečko pre deti a rodičov. Stanový park fungoval jednoducho a účinne. Buď sem za atrakciami deti dotiahli priamo rodičov či starších súrodencov, vyskákali sa a vyhrali sa do úmoru alebo len priviedli rodičov, ktorí nahlásili svoje meno, kontakt, deti odovzdali do rúk šikovných animátorov a sami sa vybrali užívať si inej, hudobnej či pivnej, zábavy. Mohli tak spraviť od deviatej rána do deviatej večera.

Rodičia využívali obe možnosti. Pohoda zamestnala 30 animátorov, na jedného pripadali v priemere 2-3 až 4 deti. Denne sa tu vystriedala asi stovka drobcov. Pár z nich, ktorých som si odchytila pôsobili nadmieru spokojne. Ako malá Mirka povedala „Najlepšie sú trampolíny, pexeso, kreslenie a trampolíny. A potom ešte aj trampolíny!“ Myslím, že tie (trampolíny) vyhrali u nejedného návštevníka. (Keby bola povolená vyššia hmotnosť, tiež by ma nebolo treba nahovárať.)

Chválou nešetrili ani rodičia. Pán Heliodor (neklamal, pri mojom nedôverčivom pohľade vytiahol i občiansky preukaz a áno, aj takéto pôvabné meno sa na Slovensku skutočne vyskytuje) suverénne povedal: „Čo sa detí týka, Pohoda je najlepšie zorganizovaný festival. Sme tu už deviaty rok. Teo má 5,5 roka a v detskom kútiku je 6.rok. Nebojím sa tu nechať deti. Viem, že sú v dobrých rukách.“

Okrem parku sa v tomto areáli nachádzalo aj samostatné stanové mestečko pre rodičov s deťmi. Po 21. hodine doň nevpúšťali nikoho cudzieho. Okrem dvoch spŕch a desiatich splachovacích záchodov ste tu mohli využiť aj prebaľovaní pult a viacero detských vymožeností. Túto možnosť vraj využilo pár stoviek návštevníkov.

No prišlo i sklamanie

Aby som nepôsobila čisto superlatívovo a propagandisticky, mám i jednu výčitku. Nie však voči Pohode. Voči ľuďom.

Z Kraftwerku som odišla skôr preto, lebo som uprostred trávy zahliadla ležiaceho človeka. Niekto ho/ ju prekročil. Ostatní ho/ ju obišli. Podišla som bližšie, aby som zistila, či je v poriadku. Bola to mladá baba. Celá zavlhnutá od rosy. S holými krížami. Ležiaca uprostred trávy.

Opitá? Áno. No mohla mať aj epilepsiu, diabetes, problémy s tlakom, závrat,... A keby aj bola „len“ donemoty opitá... Nezaslúži si snáď i opitý človek pomoc? A ešte k tomu nežná baba – krehké stvorenie! Strávila som s ňou asi pol hodinu, kým som ju dokázala zdvihnúť a prinútila ju vypiť aspoň kúsok čerstvej vody. Prehrabala som jej tašku, zavolala jej frajerovi (pýcha, že som zvládla obslúžiť cudzí telefón mi pridala minimálne štyri milimetre na výške! Dodnes z toho žijem a ťažím!) a všetko sa skončilo happy-endovo.

A pravdepodobne by sa beztak nič nestalo. Len by prechladla alebo mala v pohode zvládnuteľný a riešiteľný problém s obličkami, či mechúrom. No aj tak ma zarazilo, akí sme nevšímaví. Ľudia.

Eko

Tento pojem si s Pohodou spájajú mnohí. Niet sa čo čudovať. Ako už na prvej tlačovke spomenul Michal Kaščák, „páči sa mi teória, že prídeme a snažíme sa čo najmenej zasiahnuť.“ Dôkazom toho boli tento rok aj vratné poháre, recyklovaný toaletný papier, separácia odpadu, solárna energia (lampy a nabíjačky), zber plastových vrchnákov z fliaš (na charitatívne účely), či zber plechoviek, z ktorých umelci vytvárali rôzne diela priamo počas festivalu.

Aj o rok

Tak. Dobre bolo. Presne o tomto všetkom pre mňa Pohoda je.

O dobrých vílach Kikách, milých cudzích ľuďoch, tešivých platonických láskach a príjemných pocitoch.

Je to ten pocit, keď si na koncerte chcete (naivne) spísať poznámky, aby ste vedeli, čo nevynechať v článku, no pánko vedľa vás skáče tak oduševnene, že nedokážete udržať pero v ruke. A musíte sa spoliehať na vlastnú chabú pamäť.

Ten pocit, keď vás úplne cudzí človek prenocuje, lebo sa bojí, aby ste neprechladli.

Ten pocit, keď vám iný cudzí človek v rade na sprchy požičia svoj veľký šampón, lebo svoj ste si nechtiac zabudli v stane na druhej strane letiska.

Ten pocit, keď vám kamaráti zoženú a prinesú niečo celiatické, lebo vedia, že jedlo Vás robí šťastnými.

Ten pocit, keď napíšete do Strát a nálezov, že sa vám pošťastilo zapatrošiť svoju kameru, smartphone, či obľúbenú šatku a oni sa vám (zväčša fakt) vrátia.

Ten pocit, keď sa ráno zobudíte na spev detí (úprimne, som šialene šťastná, že ma tento rok nebudilo vychýrené zvučné „hovnooo!“).

Keď dobromyselne prehovoríte do duše bosému človeku, aby sa obul a neublížil si tak ako Vy pred pár dňami, a keď zdvihnete oči, zistíte, že je ním Vaša platonická láska spred pár rokov, na ktorej koncerty ste chodili vždy, keď sa čo i len trošku dalo.

Ten pocit, keď ste proste v pohode.

Autor článku: P.anna,
Travel žurnál júl 2014 > Event > Pohodová Pohoda 2014