Bratislava - Viva musica 2014

Prechádzky Bratislavou nadobúdajú v lete ďalší príjemný rozmer. Po úmornom dni v práci, popri zháňaní vhodnej reštaurácie, vinárne či obyčajného hot-dogu, si môžeme vychutnať atmosféru mesta, ktorého súčasťou sa stávajú prívetiví pouliční karikaturisti, maliari, streetartisti, či nechať ujsť myšlienky do príjemného sveta aj vďaka tónom hudby. Tohtoročná letná bratislavská kultúra odštartovala skutočne veľkolepo. V minulosti už etablované podujatia, hudobný festival Viva musica!, Letné shakespearovské slávnosti (LSS) a Kultúrne leto 2014, tento raz spojili svoje sily a roztlieskali Hlavné námestie uvedením Shakespearovej komédie Sen noci Svätojánskej s hudbou Felixa Mendelssohna-Bartholdyho.

Nápad spojiť viaceré kultúrne udalosti vznikol spontánne. Idea stmeliť sily LSS a Vivy skrsla riaditeľke „shakespearákov“ pani Jane Zednikovičovej už dávnejšie, a v tomto roku sa naplnila. Matej Drlička, zakladateľ Viva musici! prišiel s návrhom prepojiť projekty Bratislavského kultúrneho informačného strediska (BKIS) so svojim festivalom. Ako sám tvrdí, BKIS je „strechou festivalového leta“. Sympatický, spontánny a poverčivý zakladateľ festivalu ma zaujal už pred pár rokmi. Viva musica! pred pár dňami skončila, a možno aj vďaka tomu si našiel čas na rozhovor. Mená svojich vysnených interpretov, ktorých by rád v budúcnosti na festivale privítal síce neprezradil, (ach, tá poverčivosť!), ale v ostatných otázkach bol milo zhovorčivý.

Matej Drlička, rodený Bratislavčan (1976), má za sebou hudobné štúdiá v Pittsburghu na Duquesne University, v Rakúsku na Szemering Summer Academy, na VŠMU v Bratislave a vo Francúzsku na Conservatoire National de Region v Nice. Ako orchestrálny hráč (klarinet) pôsobil aj v Opera de Paris, Orchestra National de France a Bayerische Staatsoper v Mníchove. S jeho menom sa spája i hudobný festival klasickej a džezovej hudby Abu Dhabi Classics v Abú Zabí (projektový manažér). Manažoval aj Oskara Rózsu, Martina Chodúra, Patríciu Janečkovú, Slovenský symfonický orchester a i. Doma sa zviditeľnil hlavne organizáciou festivalu Viva musica! (2005).

Viva musica!

Hudobný festival Viva musica! práve oslávil svoje jubilejné desiate narodeniny. Nosná myšlienka festivalu „klasika inak“, resp. „klasika zrozumiteľne“, moderným spôsobom, má ambíciu priniesť divákom niečo, čo ešte možno nepočuli, nevideli, a to vo veľmi kvalitnom prevedení. Sympatickým špecifikom sú aj netradičné priestory. Aj vďaka nim spoznávame Bratislavu lepšie, z iného uhla.

Ako vyberáš interpretov pre Viva musica! ?

Motívov je veľa. Väčšinou máme veľmi dlhý longlist, ktorý sa rodí počas roka, kam si píšeme desiatky mien. Snahou je priniesť niečo, čo ešte v Bratislave nebolo. Umelci by mali mať tieto parametre, tzn. zrozumiteľná klasika aj pre laikov. Lebo odborná klasická verejnosť presne vie, kam má ísť – majú filharmóniu, festivaly ako Melos-Étos, a mnohé štátne festivaly a platformy, kde si môžu vypočuť „klasiku“. Viva musica! im ponúka taký ten trošku uvoľnenejší, zábavnejší, odľahčenejší pohľad. Longlist sa potom skracuje na shortlist podľa toho, kto môže, koho si vieme dovoliť, lebo samozrejme, honoráre hviezd v klasike sú vysoké. Takže ten finálny zoznam vzniká pomerne rýchlo a jednoducho. Keďže máme presne stanovené termíny, je to väčšinou o disponibilite a o cene umelcov.

Keď hovoríš o cene, aj keď v trošku inom kontexte, aké ceny vstupeniek majú očakávať diváci do budúcich rokov?

To je rébus, ktorým sa trápime každý rok. Cenu vstupenky určuje niekoľko faktorov. Ja nie som vyštudovaný ekonóm, som muzikant, ale snažím sa k tomu pristupovať tak ekonomicky a vedecky ako sa len dá.

Prvou okolnosťou je rozpočet festivalu, ktorý sa pohybuje okolo 250 – 300 tisíc eur. Záleží od ročníka. Je financovaný sponzormi, ale ešte nikdy sa nestalo, že by sme z nich pokryli celý rozpočet. Takže sme závislí na vstupenkách. Sú ročníky, kedy sme absolútne závislí, boli ročníky, kedy sme dúfali, že bude aj nejaký zárobok,... Ľudovo povedané, keď mi ostáva mínus 100 tisíc eur, keď to sponzori nevykryli, tak ja musím vypočítať tých x koncertov a x miest tak, aby mi to zo vstupeniek vyšlo a samozrejme nechať si rezervu, lebo 100 % vstupeniek sa na niektoré koncerty síce vypredá, ale nemôžeme sa na to spoliehať. U nás je vypredanosť síce veľmi slušná, ale stať sa môže všeličo – môže napríklad zapršať, čiže je to veľké lotéria.

Druhým faktorom je, že ľudia v Bratislave sú zvyknutí platiť vysoké ceny za rôzne hlúposti, nemajú s tým problém. Priemerný Bratislavčan chodí na obedy a večere do reštaurácií, nemá problém dať dve eurá za kávu, či desať eur za lístok s 3D okuliarmi v kine, ale dať 15 eur za koncert klasickej hudby je problém. My sme si povedali, že musíme byť neústupní. Nechcem sa tu hrať na vychovávateľa diváka, ale napríklad aj Národné divadlo malo dlhodobú politiku, že mali veľmi lacné vstupenky, za 7 eur. No to nie je v poriadku. Národné divadlo je inštitúcia, tak isto ako filharmónia, tak isto aj Viva Musica!, ktoré nie sú a priori zárobkové podniky. My nie sme fabrika na autá. Divák musí pochopiť, že keď je nejakým spôsobom stanovená cena, tak je to naozaj vo väčšine prípadov na pokrytie nákladov.

Čiže aj keby sme mohli ísť s cenou vstupeniek nižšie, tak v podstate vzhľadom na cenotvorbu všetkých ostatných komodít, ktoré sú okolo, na to nevidím dôvod. Lebo keď si ľudia môžu dovoliť dva freshe a dve kávy za 12 eur len tak, s tým, že pri najbližšej návštevy toalety to z nich odíde a vôbec im to nevadí, tak ja verím, že Beethovenova 9. symfónia v nich ostane trošku dlhšie.

Kto je vaše cieľové publikum?

V tomto sme veľmi otvorení. Pre nás je dôležite aj odborné intelektuálne publikum, ktoré chodí do divadla a filharmónie. Mnohí nás kritizujú za prílišnú drzosť v komunikácií a istú odľahčenosť, to sú takí tí konzervatívni diváci. No my nie sme konzervatívny festival, z toho niekedy vznikajú trecie zóny. „Klasici“ sú pre nás dôležití, lebo my (tvorcovia festivalu, pozn. red.) pochádzame z toho istého prostredia. Ale oveľa dôležitejší sú laici. Takí, ktorí sa za normálnych okolností nedostanú do divadla, opery alebo tam prídu len horko ťažko. Viva musica! je o tom, že im chceme ukázať, že klasika je príťažlivá, vzrušujúca, zaujímavá a inšpirovať ich k tomu, aby sa k nej vracali častejšie.

Koncerty na námestí sú vždy plné bezdomovcov, čo u niekoho vzbudzuje hnus, ale my pokladáme za dobré, že tí ľudia si reálne raz do roka môžu vypočuť klasiku v kvalitnom prevedení. Možno im je to ukradnuté a možno nie. Lebo medzi bezdomovcami je mnoho kultivovaných, vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorým sa osud otočil. Čiže od bezdomovcov až po generálnych riaditeľov nadnárodných korporácií – Viva je o tomto všetkom a takto chcem, aby to aj ostalo.

Čo Viva a zahraničné obecenstvo?

Dva roky po sebe sme sa pokúšali o viedenského diváka, lebo to je taká logická „cieľovka“. Rakúšania sú kultúrny národ, Viedeň ako mesto hudby je samo o sebe komodita, ktorá priťahuje milióny turistov práve na hudbu – Viedenská štátna opera, filharmónia, Mozart – to sú brandy, ktoré fungujú. Naša ambícia je „odblokovať“ väčšiu časť Viedenčanov, aby sem chodili. Zatiaľ nedôverujú. Priemerný Rakúšan je presvedčený o tom, že keď si nechá auto zaparkované niekde v Bratislave, tak mu ho ukradnú, že keď si dá jedlo v reštaurácii, tak bude nekvalitné, že ubytovanie nebude dobré – toto sú veci, ktoré bude treba postupne meniť. To je na meste a na štáte, aby dohliadali na to, aký image vysielame do zahraničia. Čiže pre nás je dôležitý rakúsky turista. Turistika na Slovensku zatiaľ nie je natoľko vyvinutá, aby nám sem chodili japonskí turisti a ostali tu týždeň. Keď to tak bude, s radosťou sa zameriame i na toho japonského turistu.

Bratislava je mesto, v ktorom žiješ a dobre ho poznáš. Často volíš dosť špecifické miesta. Podľa čoho si vyberáš priestory?

Rád by som povedal niečo vzletné, ale je to z núdze cnosť, lebo u nás je tých priestorov žalostne málo. Je tu extrémne málo historických priestorov, ktoré majú dostatočnú kapacitu na klasiku, je tu veľmi málo industriálnych priestorov. To, čo si napríklad inteligentní Česi boli schopní obrániť, všetky tie veľké mestá si zachovali výrobné haly, staré továrenské priestory, ktoré premenili na kreatívne fabriky, filmové ateliéry, reštaurácie, koncertné sály, u nás sa zbúrali alebo sú životu nebezpečné. Zaplať Pán Boh za Starú tržnicu. Mnohé ďalšie priestory sú pre nás príliš malé, do športových hál zase nechceme ísť, takže... Ten mix Hlavného námestia, ktoré je nádherné a do veľkej miery reprezentuje Bratislavu so spektrom historických budov, predstavuje akýsi „melting pot“. Potom tržnica - vzhľadom na kapacitu tisíc ľudí je priestorom, ktorý potrebujeme a zároveň je to „sexy industriál“. Človek nemá pocit, že je úplne v mramorovej veži, ale taký priestor je jeden jediný. Nuž a hrad sme zaradili nielen pre jeho výnimočnosť, ale aj pre istú exkluzivitu. Aj keď poveternostné podmienky sú príšerné, zatiaľ si hovoríme, že to stále stojí zato, uvidíme koľko to ešte vydržíme.

Čo tak inšpirácia Pohodou – indoorový festival v zime? Nad niečím takým neuvažujete?

Uvažovali sme. Mne vždy lichotí, keď niekto porovná Pohodu s Vivou, ale... Ono to žiaľ ani zďaleka nie je také jednoduché. Viva musica! komunikuje zrozumiteľným spôsobom pre laické publikum a návštevnosť je naozaj výborná, ale stále je to klasika. Rozdiel medzi Pohodou a Viva musicou! v tomto bode je, že na každú kapelu sa viaže nejaký balík fanúšikov, ktorí tu proste sú. Tak už to funguje, lebo je rádio, internet, mladí ľudia si fičia, hipsterčina ide teraz na plné obrátky. Takže keď Mišo (Kaščák, pozn. red.) urobí koncert v klube, kam ten rock alebo pop patrí, môže si byť istý, že z tých fanúšikov mu ich dosť príde. Pri klasike, keby sme masívne nepublikovali, kto je Xavier Sabata (španielsky kontratenor), keby sme si nezabezpečili výstupy vo všetkých mienkotvorných médiách, tak naň nepríde nikto. Pretože v rádiu klasiku počúvajú už pomaly naozaj len dôchodcovia, lebo tieto trendy odchádzajú. A mladý človek sa nemá ako dostať k informácii, že kto je ten človek, takže... Z tohto mám zatiaľ veľké obavy. Veľmi by sme to chceli, mať Viva sezónu počas celého roka, mať zimnú Vivu, ale obávam sa toho. Možno o desať rokov, ak ešte stále budeme a značka bude silnejšia, sa odhodláme aj k tomu kroku.

Najsilnejšie momenty festivalu Tvojimi očami.

Celá organizácia by sa dalo rozdeliť do niekoľkých fáz. Prvé je také to nadšenie, že festival je za nami a ideme do nového! Potom prídu starosti so sponzormi, s vypredanosťou, s počasím,... To znamená obrovitánske stresy a zodpovednosť – voči divákom, sponzorom, umelcom. Len samá zodpovednosť. Čiže príliš nespíme, na hlave pribúdajú biele vlasy,... A keď sa to celé skončí, namiesto toho, aby sme si povedali, že už nikdy viac, lebo ekonomicky to nemá žiadnu logiku, znovu sa do toho pustíme. Takže najsilnejším je pre mňa asi...(odmlka). Podľa mňa ľudia, ktorí robia festivaly sú šibnutí, resp. sme šibnutí všetci. Keď sa o tom rozprávam so svojimi kamarátmi ekonómami, odmietajú pochopiť môj model fungovania. Robiť celoročný projekt, kde na konci nie je istý zisk, je pre ekonomicky zmýšľajúceho človeka absolútne absurdné. Načo míňať energiu na takéto niečo? No my sme nejaká divná fajta.

Mišo Kaščák mal nedávno rozhovor o tom, že už roky pred sebou tlačia dlh. Z lístkov na budúci rok splácajú pohľadávky tohto roku. A tak to je. Samozrejme, že Pohoda je najväčšia, majú určite najväčší obrat, ale je to veľmi podobná matematika ako u nás.

Ja sa teším, keď ľudia tlieskajú, keď sú afterparty,... Stalo sa mi, že som sa ocitol pri stole s človekom, ktorého som oddávna túžil mať pri stole a mohol som sa s ním rozprávať... To sú fakt cenné chvíle. Paradoxne, pre mňa jedným z najvýznamnejších bol Michal Horáček. Máme tu rôzne zahraničné hviezdy, ale pán Horáček bol tým chlapom, ktorého som chcel stretnúť a rozprávať sa s ním. Pre mňa je to najúžasnejší textár v našich zemepisných šírkach. To sú čarovné chvíle. Ale najčarovnejší je taký ten patologický optimizmus na prechode po festivale. Tá eufória, že ideme znovu do toho!

Hovoríš o čarovných chvíľach. Stalo sa Ti niekedy, že Ťa koncert dojal až tak, že by si sa rozplakal?

Určite som už bol dojatý, zarosené oči od dojatia sa už udiali na Vive. Ale väčšinou to bolo vzhľadom na reakcie divákov, ani nie tak na výkon umelca na pódiu. Napríklad ma dojala búrlivá reakcia. Mne sa však celkovo na koncertoch málokedy udeje, že sa dokážem úplne ponoriť. Už som profesionálne zmagorený tým, že keď si sadnem, pozerám, aká je stolička, aké je pódium, ako je to nasvietené, či ma vyrušuje klimatizácia, ako sa správajú diváci.... Keď začne koncert a ja stojím na Viva Musice vzadu, tak vidím len chyby. Vidím, že henten SBS-kár sa rozpráva, henten nedáva pozor, že zabudli vypnúť bar, bliká svetlo na pódiu,... Málokedy si to užijem tak, že si sadnem a vnímam iba umelca. Bohužiaľ, už som zdeformovaný.

Študoval, pracoval a vystupoval si v zahraničí, si závideniahodný svetobežník...

No, určite sú väčší svetobežníci než ja. Čo ma výrazne ovplyvnilo a formovalo, bola moja kariéra hudobníka v zahraničí. Zažil som festivaly zo strany hudobníka a videl som, čo sa deje v zákulisí, vnímal som úspešnosť týchto projektov.

Prečo sa oplatí žiť v Bratislave?

Je pravda, že ja by som už nikam nešiel. Moja priateľka je tiež veľký svetobežník, väčší ako ja, precestovala už všetky kontinenty. A zhodli sme sa, že chceme žiť na Slovensku. Ak by sa náhodu stalo, že nám na stole pristane milión eur, alebo trošku viac :-), tak by sme si určite kúpili slamený domček v Thajsku, kam by sme chodili oddychovať.

Slovensko sa nám páči z viacerých dôvodov. Niektoré sú prozaické, typu, že my sme bezpečná krajina, pre naše deti je tu raj. Slováci to vnímajú lokálne, ale v porovnaní so zahraničím... Prejsť sa po nočnej Bratislave nie je problém, prejsť sa po nočnom Paríži či Londýne... Nebol by som si až taký istý, či by som chcel, aby moje deti vyrastali v týchto krajinách, resp. som si istý, že nechcem. Ďalej príroda. Teraz som bol odviezť svoje dve deti do tábora vo Vrátnej. My tu máme prenádhernú prírodu. A keď chce človek vidieť palmy či more, tak sadne do lietadla a ide. Ale je tu úžasne. Tretia vec je, samozrejme, že sme tu doma. Máme tu rodičov a priateľov. Ja som bol dlho v zahraničí, ale nikde som si nenašiel takých priateľov ako mám tu. Je to komunita ľudí, je ich zo päť - šesť, a keď sa stretneme, tak je to niečo absolútne špecifické. Je to niečo, čo nenahradí žiadna iná kvalita života.

Podstatným dôvodom je aj to, že ak má byť moje konanie a moja práca vkladom, tak si myslím, že to má byť práve na Slovensku, práve v Bratislave. Lebo vo svete tieto veci fungujú. Ja by som bol určite malým prínosom vo Viedni alebo v Aix-en-Provence alebo niekde, kde sú zabehnuté storočné festivaly a kultúrne ustanovizne. Tu v Bratislave si myslím, že je čo zlepšovať, je čo robiť, mňa to baví, je tu priestor, čiže všetky tieto faktory prispeli k tomu, že odtiaľto neplánujem „zdrhnúť“.

Postupné rozširovanie festivalu z roka na rok – pôvodne iba hudba, teraz i kino, činoherná zložka,... Čo všetko plánuješ nabaliť?

Toto neviem vôbec odhadnúť. Momentálne viem o budúcoročnom programe veľmi málo. Tieto šibnutosti typu kino so živou hudbou alebo minuloroční braeakdanceri, to sú také... Takýchto kombinovaných projektov je veľmi veľa, ale málo z toho je dobrých. Občas človeka niečo zaujme, že je to zaujímavá kombinácia, ale často sú to veľmi násilné a nelogické spojenia. Čo by som určite chcel, je balet, to už dlho riešim. Normálny moderný balet, ale so živým orchestrom. Túto ideu mám už dlhodobo, no zatiaľ vždy stroskotala na financiách. Lebo pódiové a svetelné podmienky sú pri balete veľmi špecifické. S filmom určite ešte chceme spolupracovať aj v budúcnosti, s činohrou uvidíme,...

Čo Ťa okrem muziky v živote teší?

Najviac moje deti. Moje detičky. Som rozvedený, mám dve deti z prvého manželstva. Sú fyzicky aj psychicky krásne a zdravé aj zvonka aj zvnútra. Tak to ma teší. A teraz máme mesačného Jonáška. Som dosť veľký workoholik, takže okrem práce tými silnými momentmi sú moja priateľka a moje deti.

Negatíva festivalu?

Priestory. Stále sme nenašli ideálny priestor. Hrad je poveternostne veľmi nevhodný, stará tržnica zase nie je akusticky dobrá, treba tam ozvučiť, a niektoré veci by hlavne v rámci klasickej hudby nemali byť ozvučené, lebo prirodzený zvuk to deformuje. Nie som developer a nemám peniaze na to, aby som vystaval novú koncertnú sálu alebo open-airový amfiteáter. Bol by som šťastný, keby tu nejakým developersko-mestským počinom vznikol open-airový amfiteáter s dokonalým zvukom. Alebo keby tu vznikol nový kultúrny priestor, kde by sme sa striedali, kde by mnohí robili podujatia. Myslím, že práve v rámci zvukového komfortu je na Vive stále čo zlepšovať. Lenže zadanie, ktoré sme si sami dali, je takmer neriešiteľné. Chceme totiž hudbu, ktorá znie dokonale v Redute, vytiahnuť von. Je komplikované, ale tu sa chceme zlepšovať.

Kto je to Matej Drlička pohľadom Mateja Drličku?

Taký nejaký trubadúr. Tak sa tak túlam. Chvíľočku som hral, teraz chvíľočku organizujem. Také odrastené dieťa.

A je to dieťa šťastné?

Ale áno. Moje nešťastie je, že som príliš náročný na seba a svoje okolie. Čiže viem byť až odporný sám k sebe, lebo nespĺňam svoje očakávania. Ale v princípe sa považujem za šťastného človeka. A myslím, že mám veľa šťastia v živote. To určite áno.

Ďakujem za inšpiratívny rozhovor, ktorý, verím poskytol mnohým nové impulzy a nový pohľad na veci okolo muziky. V mene všetkých čitateľov si dovolím popriať, aby Ťa šťastie a radostný pocit odrasteného dieťaťa neopúšťal a aby si len veľmi zriedkavo tri razy odpľúval kvôli prípadnej čiernej mačke na Tvojej ceste.

Autor článku: P.anna,
Travel žurnál august 2014 > Bratislava > Viva musica