24. ročník festivalu Mesiac fotografie je v plnom prúde. Počas novembra si môžete pozrieť 31 fotografických výstav a zúčastniť sa rôznych sprievodných
podujatí. V tomto roku nájdete na festivale okrem už tradičných tematických pilierov (Slovensko a stredná a východná Európa a svetová fotografia) aj diela
autorov, ktorí sa venovali zachyteniu moci a divadelného diania (tematické bloky: fotografia a divadlo, fotografia a propaganda).
Zakladateľ slovenského
festivalu Mesiac fotografie nám porozprával o ťažkých začiatkoch, premenách, aj o úspešnej návštevnosti festivalu.
Václav Macek:
„Kapacita ľudí, ktorí chodia na výstavy, je u nás na maxime“
Bratislavské galérie a výstavné priestory Starého mesta v týchto dňoch zapĺňajú diela autorov z 18 rôznych krajín vystavujúcich v rámci 24. ročníka
Mesiaca fotografie. Počas novembra 2014 si záujemcovia môžu pozrieť 31 fotografických výstav a zúčastniť sa sprievodných podujatí, medzi ktorými
nájdu workshopy (Multimedia Workshop s Chien-Chi Chang z Taiwanu, Action = Results: Professional Developement for Photographers so Saulom
Robbinsom z USA a Storyboard – vlastný príbeh vo fotografii s Milotou Havránkovou), hodnotenie portfólií, prezentácie nových kníh a i.
Aktuálny predjubilejný ročník festivalu je postavený na štyroch základných pilieroch: 1. Fotografia a divadlo, 2. Fotografia a moc, 3. Slovensko a stredná
a východná Európa a 4. Svetová fotografia.
O vývoji a premenách tohto 24-ročného „dieťaťa“ nám porozprával jeho „otec“ – profesor Václav Macek.
Ako sa festival dostal na Slovensko?
Genéza fotografických festivalov má svoje korene vo Francúzsku, kde koncom 60. rokov vznikli v Arles medzinárodné fotografické stretnutia. Usporiadavajú
sa pravidelne,s už takmer 50 rokov. Potom, v 80. rokoch, v Paríži urobili bienálny projekt, ktorý nazvali Mesiac fotografie. Postupne tento model začali používať
viaceré mestá.
V roku 1991, po páde komunizmu, sa s pomocou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky podarilo dosiahnuť, aby sa časť výstav z roku 1990 v novembri 1991
pripravila a prebrala pre Bratislavu. Išlo o päť výstav. Stal sa z nich prvý ročník mesiaca fotografie na Slovensku.
A my, partia fotografov a historikov fotografie, sme v marci - apríli 1992 urobili občianske združenie a rozhodli sme sa v tom pokračovať, ale už s inou
koncepciou, inou stratégiou, inými výstavami ako by robili Francúzi. Začali sme robiť Mesiac fotografie s filozofiou a stratégiou, ktorú sme postupne vyvíjali
a ktorá viac-menej funguje dodnes.
Hlavný zámer súčasného projektu Mesiac fotografie?
Už od roku 1995 sme začali zdôrazňovať, že našou ambíciou je prezentovať hlavne fotografiu strednej a východnej Európy. Vedeli sme, a stále sa to
potvrdzuje, že iné festivaly (Hamburg, Perpignan, Madrid a i.) sa sústreďujú hlavne na ľudí zo svojho okruhu. No nik sa nevenuje dominantne strednej
a východnej Európe. Takže toto je náš prvý tematický blok, ktorý si držíme.
Ďalším tematickým blokom je slovenská fotografia.
Tento rok sme k dvom základným blokom pridali ešte aj dva ďalšie: fotografia a divadlo a fotografia a moc (propaganda). Skladáme ich z výstav
z rôznych krajín.
Akými zmenami prešiel festival za 24 rokov?
Hlavná zmena je profesionalizácia. Keď sme začínali v 90. rokoch, mnohé veci sme si robili sami, na kolene. Sídlili sme v garáži. Objem bol vždy
rovnaký – okolo 25–30 výstav. Vždy sme mali veľa partnerov (SNG, GMB a i.), veľké úsilie, ale ten úzky okruh ľudí, ktorí to robili, bol skôr poloprofesionálny.
V roku 2005 sme založili Stredoeurópsky dom fotografie (SEDF), získali sme priestory, a tým aj infraštruktúru. Tá umožnila, aby sme to celé robili
profesionálnejšie. Aby sme mali tím ľudí, ktorí sú zodpovední za inštalácie, človeka zodpovedného za transport, ubytovania, poistenie, hodnotenie portfólií,...
Odrazu sa nám to rozrástlo. Táto zmena bola podľa mňa kľúčová z hľadiska akceptovania festivalu v európskom kontexte.
Program sme mali vždy zaujímavý. Predovšetkým tým, že sme vystavovali Rusov, Čechov, Poliakov, Maďarov – čo nik iný nerobil. Ale niekedy nám vyčítali,
že realizácia nie je dotiahnutá do konca. Napr. že obraz je nakrivo, svetlo nesvieti dobre... To sme však teraz, vďaka profesionalizácii, odbúrali.
Aký máte ohlas zo zahraničia?
Keď sa festival koná v Arles, jeho rozpočet sa pohybuje vo výške päť miliónov eur. Štátna podpora u nás je 30 tisíc eur. Na objem výstav, ktorý je
zhruba porovnateľný s Parížom alebo Arles (teraz narástol, mávajú už aj 50 výstav, ale kedysi mávali tiež 20-25, tak ako my), sme z hľadiska ekonomiky
v úplne inej situácii.
Už len požičanie dobrej výstavy môže stáť 50 tisíc eur. Plus prevoz, plus poistenie,... Niečo, čo si my, vzhľadom na rozpočet, nemôžeme dovoliť.
Ale to, že naša dramaturgia je zaujímavá a podujatie robíme na profesionálnej úrovni znamená, že sme napr. teraz v sieti Európskeho mesiaca fotografie,
kde je špička európskych fotografických festivalov. Znamená to, že sme u nich extra trieda. Dôkazom je aj takt, že na jednu výstavu máme za 3-4 týždne
štyritisíc ľudí, a nie sú to len Slováci. Mnohí z nich pricestujú z Prahy, školy z Londýna, Viedne, Poľska,... Musia si zaplatiť letenky, ubytovanie a musia
prísť do Bratislavy na 2-3 dni, aby videli, čo tu máme. Takže sme v sieti špičkových a súčasne máme ohlas medzi publikom, ktoré cestuje kvôli kultúrnym
udalostiam po Európe. Neviem, ktorý ďalší festival na Slovensku to má. Jasné, Pohoda. Ale z výtvarných aktivít sme jediná, kvôli ktorej sa vycestuje z Londýna,
z Berlína, z Moskvy,...
Fotografia je veľmi špecifická. Ľudia sú už zvyknutí chodiť na hudobné, divadelné či filmové festivaly, no fotografia je príliš tichá. Má aj takéto
podujatie dostatok návštevníkov?
To je problém návštevníkov výtvarnej scény – galérií a múzeí. Signálom, že sme na dobrej ceste je aj to, že už tri roky funguje festival Off. Partnerský
festival pre študentov a ľudí, ktorí nedávno skončili školu. Doplnok našich výstav.
Vystavujeme overené hodnoty, ale nielen klasikov. Vystavujeme aj diela, ktoré sú na vzostupe. Autorov, ktorí hľadajú, experimentujú. Z toho hľadiska
pokrývame veľmi široké spektrum publika.
Nemám pocit, žeby sme trpeli na nedostatok záujmu. Samozrejme, záujem by mohol byť väčší, ale to by sme museli čerpať z mimoslovenských zdrojov.
Kapacita ľudí, ktorí chodia na výstavy, je u nás na maxime.
O koľkých návštevníkoch hovoríme?
Najviac návštevníkov na jednu výstavu je 4 tisíc ľudí za jeden mesiac, najnižší počet bol tisíc. Takže sa to pohybuje medzi tisíc a štyritisíc ľudí.
Z akých zdrojov festival prevádzkujete? 30.000 eur dostávate z Ministerstva kultúry, časť pravdepodobne pokryjete vďaka sponzorom, časť zo vstupeniek,...
Áno. Časť máme od štátu. Tá podpora na náš objem nie je veľká.
Ďalšiu veľmi dôležitú položku tvoria vstupenky. Z 30 výstav je 15 spoplatnených. Takže tržby za lístky sú dôležité. Keď odo mňa niekto pýta sedemtisíc eur
za požičovné, nemôžem ich zobrať zo štátnej podpory, lebo tá slúži na propagáciu. Čiže sedemtisíc eur musím zarobiť na tržbách, na vstupenkách.
Vyberáme vstupné od jedného do piatich eur. Nemôžeme to dať zadarmo. Človek musí dokázať, že má záujem, a dá euro na výstavu a nedá euro na pivo
alebo na kávu. Alebo dá päť eur kvôli tomu, že je tá výstava drahá a ja ju za euro dať nemôžem.
A ďalšou dôležitou súčasťou sú samozrejme sponzori – či už kultúrne inštitúty ako Rakúsky, Poľský, Český alebo rôzni iní, firemní sponzori.
Ako sa líšia náklady na usporiadanie jednotlivých výstav?
Napríklad teraz sme chceli usporiadať, no nakoniec sme to nedokázali, výstavu Paparazzi. Pýtali sme ju, bola veľmi populárna, stojí 30 000 eur. Ide
o sumu za výstavu so 100 fotografiami. Bez transportu, bez poistenia. To sú tie drahé výstavy.
Keď robím výstavu víťaza PORTFOLIO (*) Švéda Cederlunda, je zadarmo. On si to musí nazväčšovať, zarámovať, my mu poskytneme priestor, zaplatíme
letenku a ubytovanie v Bratislave, aby si svoju výstavu prišiel otvoriť. To znamená, že výstava nás môže stáť max. 800 – 1 000 eur. To je tá spodná
hranica. Rozpätie je široké.
_______________________________________
(*) Magnus Cederlund, víťaz THE INTERNATIONAL PORTFOLIO REVIEW 2013
Napríklad Nová slovenská fotografia vychádza na cirka 7 500 eur. Ide o jednu výstavu siedmich autorov so 150 fotografiami.
Logika toho, prečo je jeden drahý a druhý je lacný, spočíva v tom, že ten drahý autor je z nejakého dôvodu renomovaný, uznávaný. Napríklad Paparazzi
sú drahí, lebo fotia celebrity, čo je zaujímavé pre široké publikum. Ďalšia drahá vec sú klasici. Annie Leibovitz, Helmut Newton,... Kvôli tomu, že sú to
autority v oblasti fotografického umenia.
Vystavujete každoročne v tých istých priestoroch?
Väčšinou ostávame pri tých istých. Výstavy umiestňujeme do priestorov len v rámci Starého mesta. Kvôli pešej dostupnosti. Behom 10 – 15 minút
to celé prejdete.
Kedysi sme skúšali aj slovenské galérie, ale nedopadlo to dobre. Nestretli sme sa so záujmom participovať s nimi aj finančne. Nemohli sme fungovať
tak, že dáme výstavu do Košíc alebo do Prešova, a oni povedia „dáme vám priestor a urobte to“. Napríklad World Press Photo – povedali sme si, že
pôjdeme napoly, výstava stála 15 tisíc eur, tak sme si povedali dobre, my dáme 7,5 a vy dáte 7,5. A oni 7,5 nezaplatili a bol z toho trapas. Tak som
to prestal robiť.
Čo tento festival prináša nášmu mestu?
Veľmi pragmaticky – peniaze. Čo sa týka vzťahu k Starému mestu (Magistrát dávam bokom), nemáme žiadnu podporu. A to je podľa mňa nekorektné.
Máme hostí (500 – 800 ľudí), ktorí strávia v Bratislave po tri noci, 800 x 3 – 2400, krát dve eurá (poplatok mestu, keď sa ubytujete), čiže to je 4 800 eur,
ktoré dáme do pokladnice Starého mesta, no od nich nedostaneme ani euro. Takže my - kultúrne podujatie - sme pre nich zárobkový podnik. Viackrát sme
sa snažili získať od nich podporu, ale nikdy neprispejú. Vždy povedia, že treba opraviť záchody alebo je pre nich dôležitejšia cesta a i.
Kto sú tohoroční „ťahúni“ festivalu? Domáci i zahraniční.
Z domácich by som vyzdvihol Slovenskú novú vlnu. Je to výborná výstava, obdobie rokov 1985 – 1993. Špičkoví autori, hviezdna éra slovenskej postmodernej
fotografie.
Veľmi dobrá výstava je aj Rudolf Koppitz, piktorialista, rakúska fotografia 1910 – 1925, rovesník Klimta, Schieleho a ďalších.
Sony World Photo Awards 2014, alternatíva k World Press Photo, ktorá ukazuje špičkovú novinársku fotografiu vo všetkých žánroch – aktualita, reportáž,
osobnosti, šport... Ponúka veľmi dobrý prehľad o tom, kde sa pohybuje novinárska fotografia.
Ďalšia, Gabriele Basilico – taliansky fotograf mesta.
Milota Havránková, slovenská fotografka, má 70 rokov, tak ponúkneme prehľad jej tvorbou, výber za 50 rokov.
Výstava víťazov Leica Award (Leica Oscar Barnack Award 2013: Evgenia Arbugaeva, Ciril Jazbec) – mladí fotografi z Ruska a Slovinska, ktorí získali cenu.
Predpokladám, že tieto výstavy by mohli byť pre publikum zaujímavé.
Vieme, že pred pár rokmi sa vďaka bratislavskému Mesiacu fotografie Martin Parr dozvedel o knižke Karola Kállaya Deň plný zázrakov (1962)
a zaradil ju medzi 100 najlepších fotokníh sveta. Predpokladám, že to nie je osamotený úspech. Aké iné tromfy máte?
Na budúci rok to bude už štvrťstoročie, odkedy organizujeme festival. Okrem festivalu sme 15 rokov vydávali časopis Imago, ktorý vychádzal v angličtine.
A v roku 2010 sme vydali Dejiny európskej fotografie. Tiež v angličtine. Túto publikáciu si kúpili Austrálčania, Američania, južná Amerika, Európa, Ázia,
ich univerzity, galérie, veľké národné knižnice. Z 800 strán o európskej fotografii je 40 strán venovaných aj Slovensku. Popri nemeckej, rakúskej, ruskej
a iných fotografiách. Druhý diel vyjde teraz o dva týždne – obdobie 1939 – 1969, takže slovenská fotografia vďaka nám získa akýsi „export“ do dôležitých
škôl, galérií, múzeí. Slovensko takto získava.
Okrem toho sa autori vďaka nám dostávajú von. Keď sem prídu kurátori a vidia zaujímavú vec, tak sa ju potom snažia vystaviť. Či už v Hamburgu, Gdansku,
Miláne,...
Robíme Portfolio Review. Porotu tvorí 30 ľudí, ktorí diela hodnotia – kurátori z múzeí a galérii, z redakcií časopisov, nezávislí kurátori – zmes rôznych
národností. A keď sa im niečo páči, tak to použijú.
Teraz, v polovici novembra bude vo Viedni stretnutie 100 dôležitých kurátorov, ktorí sa venujú fotografii z celého sveta. Oracle. Naše dve kolegyne sú tiež
pozvané. Na ich náklady. Lebo veď my nemáme peniaze. Ale keby sme neboli dôležití, tak nás nepozvú. No vedia, že tam patríme.
A to ste do roku 2005 boli stále v garáži.
Áno. V 2005-tom sme získali v spolupráci s mestom tento dom (SEDF). Stalo sa tak vďaka koprodukcii mesto – župa – štát. Mesto povedalo, že nám dá
budovu, ak nás bude podporovať župa a štát. Tí povedali, že nás budú podporovať a v tom roku nás aj naozaj podporili, takže sme dostali peniaze na
rozbeh – na nákup počítačov, stolov, vybavenia, políc,... A mesto potom súhlasilo s tým, aby sme tieto priestory používali na to, aby tu fungovalo fotografické
centrum. Čiže mesto nám peniaze nedalo, ale dalo budovu. A štát nám nedal budovu, ale dal peniaze. A to je veľký prínos, lebo keby sme museli platiť nájom,
tak to môžeme rovno zabaliť. Teraz tu máme tu knižnicu, workshopy, galériu, kníhkupectvo,...
Ako dlho trvá príprava festivalu?
Už teraz robíme program na rok 2015. Skladáme program 30 výstav, aby to bolo všetko včas, lebo vždy niečo vypadne. Takže rok vopred sa to pripravuje.
A ako tieto prípravy a výber prebiehajú? Vy vyšlete ľudí na celosvetové výstavy, oni prídu s feedbackom a na základe neho sa rozhodnete, že „táto a táto“?
Na to nemáme peniaze. Viete, keby šiel niekto do Paríža, zaplatil by 250 eur za letenku, ubytovanie,... Máme typy od našich partnerov. Keď viem, že
v Paríži mám partnera, tak sa mu ozvem a spýtam sa ho, čo je podľa neho aktuálne v mladej francúzskej scéne, on mi dá tri tipy, ja poviem, ktorý z nich
by sa mi hodil, požiadam ho o kontakt na autora a začnem s ním robiť. Podobne to funguje aj v iných krajinách.
Alebo potom sú veľké, známe mená. Napríklad budúci rok budeme mať tému „Nomádi“ vo fotografii. A viem, že tam by sa mi veľmi hodil Sebastiao Salgado,
lebo sa tomu venuje. Oslovím teda Brazílsku ambasádu, či by to mohla podporiť, jeho, či by s tým súhlasil, a začne sa kolotoč dlhých rokovaní, aby cena nebola
30 tisíc, ale 20 tisíc, aby tých 20 tisíc niekto zaplatil, a potom, keď sa to celé zrealizuje, tak ho tu mám.
Pracujete s tými istými autormi opakovane alebo iba raz?
Iba raz. Vyhýbam sa „opakovaniu“ Ponuka je veľká a široká. Stane sa, že niekto tu vystavuje viackrát – napr. keď má jednu autorskú a vystavuje aj
v kolektívnej. Alebo aj Salgada som tu už mal pred 12 rokmi, no som si povedal, že ho môžem zopakovať. Má zaujímavé veci a hodil by sa mi do
konceptu Nomádov, ak to vyjde.
Čo festival dáva Vám?
Mňa to baví. Rád pomáham veciam vzniknúť. A dbám o to, aby keď odídem, nezakapali. Snažil som sa, aby sa na svet dostali viaceré časopisy, bol som
pri vzniku katedry Filmovej vedy na VŠMU, som pri SEDF, a popri tom sa venujem svojim textom – dejinám filmu a fotografie. Som rád, keď môžem pomôcť
veciam, o ktorých som presvedčený, že sú dobré.
Festival funguje ako akýsi filter, cez ktorý by mali poprepadávať nekvalitné veci. Dovolí, aby na povrchu ostali len špičky. Čiže keď sa niekto dostane
na festival, tak by mal pomáhať zvyšovať vkus toho, čo je naozaj dobré. To je tá vec, ktorá ma baví a nemienim sa jej vzdať.
Autor článku: Anna Predmerská,
Fotografie: Archív SEFD
Travel Žurnál november 2014 >
Bratislava >
Bratislava mesiac fotografie
