Konvergencie: festival komornej hudby

Meškajúc* na dohodnuté stretnutie som s malou dušičkou zaklopala na veľké drevené zelené dvere. Tie sa otvorili a na moje prekvapenie v nich nestál naštvaný, nervózny, či podráždený chlap. Stál v nich príjemný otec s neskutočne zhovorčivou dcérkou Eliškou a plnohodnotným členom domácnosti – psom Castorom. Jozef Lupták (1969), rodený Bratislavčan, ktorý sa nielen na domácej pôde preslávil svojou hrou na violončele.

Študoval doma (VŠMU, Bratislava) i v zahraničí (Royal Academy, Londýn). Dlhé roky aktívne koncertuje po svete a učí na majstrovských kurzoch (Taliansko, Nový Zéland, Anglicko, USA, Kanada). Inšpirovaný cudzokrajnými prostrediami sa pred 15 rokmi pustil do projektu – festivalu Konvergencie. Dodnes pôsobí ako jeho umelecký riaditeľ. Jeho meno stojí aj za súborom Opera Apreta (spoluzakladateľ), spája sa s medzinárodným festivalom súčasnej hudby Melos Ethos, viacerými CD nahrávkami a nejedným domácim i svetovým zahraničným hudobným ocenením. Jeho najbližšie hudobné plány sú spojené s Bratislavou, kde chce spolu s kolegami usporiadavať pravidelné komorné koncerty a realizovať majstrovské kurzy so zahraničnými umelcami. Spolu s manželkou Katkou majú tri deti: Jonatána (13), Elišku (7) a Lea (6).

Konvergencie: festival komornej hudby. Myšlienka na založenie festivalu skrsla jej autorovi po návrate zo štúdií v zahraničí. Vďaka uvoľnenejšiemu prostrediu a odlišnému prístupu pedagógov (pôvodne - profesor = Boh, neskôr – profesor = partner, ktorý nevytvára svoje kópie, ale pomáha študentom rozvíjať ich potenciál a vlastné, svojské vnímanie a interpretáciu hudby) si uvedomil, že prepojenie slovenských hudobníkov so zahraničnými bude pre obe strany inšpirujúce, otvorí nové obzory, možnosti spolupráce,... A keďže podobný festival na Slovensku v tej dobe neexistoval, založil si svoj vlastný, ktorý úspešne funguje už 15 rokov. Z pôvodného pôsobenia v hlavnom meste sa postupne rozširuje do ďalších miest (Košice, Nitra, Levoča, Liptovský Hrádok, ale aj Sobrance a ďalšie) a prináša ľuďom hudbu rôznych žánrov a rôznych období.

Konvergencie

Akurát ste oslávili 15. narodeniny festivalu. Ste jeho iniciátorom, stojíte pri ňom od jeho začiatkov. Ako sa Váš festival mení?

Narástol. Aj plánovane, aj neplánovane. Na festival komornej hudby narástol do celkom zaujímavej veľkosti. Do množstva koncertov, ale aj štýlov. Od začiatku sme mali tento zámer, preto aj názov Konvergencie, lebo okrem spájania slovenských umelcov so zahraničnými nám stále ide aj o prepájanie rôznych štýlov.

Konvergencie sú teda aj o rôznych žánroch hudby – komorná verzus cross-overová. Aký je ich pomer?

Komornej hudby máme vždy najviac. Číselne ich tento rok bolo deväť. V posledných rokoch prinášame aj projekty „inej chuti“, ktoré oslovili špecifickú generáciu, či už v rockovej hudbe, v jazze, big beate,... Naposledy to boli Ventil RG spolu s Vrbovskými víťazmi, čiže trošku off-line nášho zámeru, ale myslím, že mnohé z nich majú aj svoju spojitosť s komornou hudbou. Zelená pošta s Mariánom Vargom a Hammelom, Collegium Musicum, Dežo Ursiny a Hommage,... Tie prepojenia sa stále dajú nájsť.

Konvergencie majú podtitul „festival komornej hudby“. Pre tú je typické menšie zoskupenie hudobných nástrojov, menšie koncertné priestory,... Tohoročný záverečný koncert – slávnostný koncert pri príležitosti 15. výročia festivalu - sa odohral vo veľkej sále budovy Slovenského rozhlasu. Štyria sólisti (vrátane Vás) spolu so Symfonickým orchestrom SRo odohrali Beethovenove skladby... Ako to teda s tou komornosťou je?

Keď sa na to pozrieme historicky, tak komorná hudba je „musica da camara“ – muzika pre menšie priestory, nie pre veľké sály. Je o menšom počte nástrojov,... Tá hudba sa viaže na niekoľko hlasov. Podobne ako v Bachových fúgach, kde sú 4-5-6 hlasov viazané na seba a tvoria jednu skladbu. Tu je to niečo podobné.

Od symfonickej sa odlišuje jedine tým, že tá potrebuje osobu dirigenta, ktorý všetko riadi z jedného miesta, dáva dokopy možno desiatky hudobníkov. Tu máme 3-4-5-8 individualít, ktoré nediriguje nikto. Spájajú sa v jednom jazyku, nachádzajú spoločnú reč cez hudbu. A to je na tom (pri komornej hudbe – pozn. red.) fascinujúce, že všetko je o vzájomnej komunikácii. Keď sú hudobníci ozaj dobrí a hrajú dobrú hudbu, môže vzniknúť a väčšinou aj vzniká, naozaj veľmi živá komunikácia. To samozrejme osloví aj publikum, ktoré má akoby väčšiu šancu dostať sa „do deja“. Či je v sále sto ľudí alebo päťsto, to už nehrá veľkú rolu, ak sa tam vytvorí komorná atmosféra (v zmysle komunikatívna, intímna, silná, nabitá zážitkom).

Nie všetko je však len a len o hudbe. Zvyknete robiť aj predkoncertné diskusie s hudobníkmi, výstavy, oslavy (pripomenutia životných jubileí významných hudobníkov), tento rok ste mali svetelnú projekciu,...

Vždy máme nejakú výstavu, či už fotografií alebo obrazov. To je už rituál, ktorý sa opakuje každoročne. Predtým sme viackrát mali aj divadlo a tanec a bol by som rád, keby sa opäť objavili. Určite na tom budeme pracovať. Festival chceme spájať aj so slovom, s literatúrou. Už viackrát sme mali rôzne čítania, často sme oslovovali spisovateľov a esejistov, ktorí nám napísali do festivalu úvod, nepísal som to všetko iba ja.

Spájanie rôznych umení je však skôr symbolické. Hlavným komunikačným umením je stále hudba, ale mám pocit, že iné umenia festival obohacujú, takže by sme v tom chceli pokračovať.

V programe myslíte aj na detského diváka. Ostatný rok sa deti z rozprávky Braňuška Jobusa dozvedeli o červotočovi, ktorý zaútočil na Vaše violončelo a vypočuli si koncert Vrbovských víťazov. Na koho každého pri tvorbe programu myslíte?

Na deti myslíme už 10 – 11 rokov. Sú veľmi dôležité. Snažíme sa program prispôsobovať a tvoriť pre deti a ich rodičov tak, aby si z neho všetci čosi odniesli. Z výchovného aj zážitkového hľadiska.

Celkovo si myslím, že všetci organizátori podujatí klasickej hudby bojujú s tým, že ich publikum starne. Ja musím s radosťou konštatovať, že naše publikum je veľmi zaujímavo rozložené. Máme veľa mladých ľudí, ktorí nepohrdnú ani komornou hudbou. Keď prídu na jazzový koncert, prídu aj na komorný. Prídu na Bez ladu a skladu alebo Zelenú poštu a potom si prídu vypočuť aj Brahmsa či Šostakoviča. Vnímajú festival ako jeden celok a to ma veľmi teší.

No tešíme sa aj z vyšších ročníkov, pretože máme pocit, že im takto rozširujeme povedomie o spoznávaní hudby z druhej strany. Pôvodne sme to neplánovali, vyvinulo sa to z programu, ktorý ponúkame. Veľmi sa z toho teším a dúfam, že nám tento trend vydrží.

Viete nám prezradiť aj konkrétnejšie počty divákov zo začiatkov festivalu a dnes?

V prvých rokoch bol počet divákov, koncertov, aj koncertných priestorov menší. Nižší. Chodilo nám sem okolo 800 – 900 ľudí. Potom sme mali ročníky, kedy nás navštívilo 3500 – 4000 ľudí.

Keďže sme tento rok robili prevažne komorné koncerty, mali sme asi 2600 divákov. Čísla nám „potiahli“ len dva väčšie koncerty (v Dóme sv. Martina a vo veľkej sále SRo). Ale myslím, že by sme už uživili aj väčšie sály. Tak postupne premýšľame, či by sme tam nemohli nasmerovať aj nejaký komorný koncert. Nie je to však náš prvoradý zámer. Atmosféra, ktorá je na komornom koncerte, je vždy špecifická. Teší nás, že naše koncerty sú stále plné – to je radosť aj pre organizátorov, aj pre hudobníkov.

Ako vyberáte interpretov?

Programovo, intuitívne, dlhodobejšie a podľa potreby :). Sú interpreti, s ktorými hrávame dlhé roky a som rád, keď sa znova a znova na festival vracajú, pretože v podstate tvoria akýsi jeho základ. Potom je dobré, keď príde ktosi nový a prinesie niečo nové do dynamiky interpretácie.

Snažíme sa (organizátori – pozn. red.) strážiť atmosféru aj zo strany hudobníkov. Preto je dobré vyberať takých, ktorí sú nielen výborní v hraní, ale zapadajú aj osobnostne. A to je niekedy zvláštna alchýmia

Poodhalíte i rúško negatívnych skúseností s festivalom?

So samotným festivalom tam toho ani veľa nie je. Celkom prirodzene občas prichádza aj fyzická únava. Za tie roky festival narástol do rozmerov, kedy by si zaslúžil normálnu kanceláriu, minimálne dvoch-troch zamestnaných ľudí po celý rok, no to zatiaľ v našich zemepisných šírkach nevieme naplniť.

Ďalšia vec je načasovanie. Keďže sa festival koná v septembri, niektorí z nás musia obetovať určité týždne z prázdnin. Časom možno prehodnotíme, či je september naozaj ten najlepší mesiac. Aj keď je už taký ukotvený, že by bolo ťažké preložiť to inam... Ale samozrejme, život je zmena, tak uvidíme!

Viete pomenovať, ktoré momenty festivalu boli pre Vás počas tých 15 rokov najsilnejšie?

Každý ročník je pre mňa silný niečím iným. Festival je v podstate moje štvrté dieťa, ktoré sledujem, pestujem, vyvíja sa popri mojom vlastnom živote.

Najsilnejšie momenty a skúsenosti sú vtedy, keď cítite, že sa deje čosi výnimočné. A celá námaha, príprava, skúšanie, hľadanie najlepšieho programu sa zhmotnia do toho jedného momentu. A keď ľudia, či už hudobníci alebo diváci, odchádzajú z koncertu s pocitom, že sa udialo niečo, čo v nich ostane. Hudba je síce pominuteľná, ale v skutočnosti je pominuteľná len na prvý pohľad. Zostáva v nás. Veď za tými guličkami, ktoré sa volajú noty a za tými zvukmi, je nejaký obsah. Spolupráca týchto vzťahov človeka neraz zasiahne, zaznie mu niečo viac, než vidíme v každodennom živote.

Toto sú tie momenty a za 15 rokov ich je naozaj veľa. To ma povzbudzuje, že treba ísť ďalej. Pokiaľ budeme takéto momenty zažívať, tak to má zmysel.

Bratislava

Čo (z Vášho pohľadu) prináša Váš festival nášmu mestu?

Jedna z myšlienok bola nadviazať na to, čo tu kedysi v histórii bolo. Také to prirodzené, komorné muzicírovanie po domoch a sálach. Nadviazanie na ideu Hansiho Albrechta, pána Rajtera, Hansiho Praganta,... a všetkých tých mien, ktoré u nás pestovali komorné muzicírovanie. Ja som mal obrovské šťastie, že som to ešte mohol aj sám zažiť. My sa snažíme o rozvíjanie, o „živé hranie“. Pretože práve ono kedysi tvorilo „to“ bratislavské špecifikum. A to tu napríklad v 90. rokoch chýbalo. No mám pocit, že sa trošku začína vracať. Ak sa čo i len toto zmení a ovplyvní ducha Bratislavy, tak sme spravili veľmi veľa, aj keď v malom merítku.

Čo dáva Vášmu festivalu naše mesto?

Bratislava má z hľadiska hudby úžasnú lokalitu. Sme blízko Viedne, Prahy, Budapešti,... Historicky je blízko najvýznamnejších európskych hudobných skladateľov – Haydna, Mozarta, Beethovena, Schuberta,...

Aj keď bola menšou sestrou Viedne, vždy mala blízko k prvým informáciám a k prvým vplyvom. Takže môžeme stavať na tom, čo tvorí európsku hudobnú tradíciu.

A teraz máme možnosť tvoriť nového ducha hudby, ktorý tu teraz znie. To, čo tu trošku zaniklo, či už počas komunizmu alebo prvých rokov demokracie a kapitalizmu. Takže teraz sa snažíme vrátiť Bratislave jej pôvodnú „vôňu.“

Veľa času ste prežili a stále trávite vo svete. Prečo ste sa rozhodli organizovať festival práve v Bratislave?

Aby som bol úprimný, na začiatku som tomu neveril. Keď som sa vrátil zo štúdií z Londýna, z hľadiska toho, aby som tvoril niečo nové, neboli to pre mňa psychicky jednoduché časy. Ale držala ma nad vodou rodina a priatelia, ktorí mi v tom pomáhali, podporil ma aj môj pedagóg Robert Cohen z Londýna.

Mohol som zostať v Londýne. Buď študovať alebo som tam mohol začať pôsobiť profesionálne. Nakoniec sme sa však s mojou, v tom čase nastávajúcou, manželkou rozhodli, že ostaneme tu. Z rôznych dôvodov – kvôli rodine, kvôli jej práci a aj kvôli tomu, že sa na konci 90. rokov črtali nové možnosti. Chvíľu to síce trvalo, ale nakoniec sa to ukázalo ako zaujímavý experiment a správny krok.

Snažili sme sa o to, aby sme sa viac otvorili svetu aj v tejto oblasti hudby, aby sme jednak sem priniesli ľudí, ale zároveň aj ukázali ľuďom zo zahraničia, že z hľadiska hudobnej kultúry tu máme niečo, čo stojí zato. A to sa nám podarilo. Dokonca až do tej miery, že aj ľudia za hranicami vedia o Konvergenciách, vedia, že tu máme veľa kvalitných hudobníkov. A všetko sa začína prepájať. Vznikli rôzne nové projekty, kontakty a vzťahy medzi ľuďmi, ktoré už nie sú o nás, my sme im len vytvorili priestor. Bol to jeden zo zámerov a k nemu sa pridružili i mnohé ďalšie, s ktorými sme ani nepočítali.

Aké je bratislavské publikum?

Ako ktoré. V zásade veľmi dobré a vnímavé. Problém je asi len dostať ich do tej sály na dobrú hudbu. Keď tam už sú, chápu. Bolo by fajn, keby mal aj tento typ hudby v Bratislave širšie zázemie. Myslím, že ľudia by sa ju časom naučili počúvať a vedeli by sa z nej tešiť.

Mám problém s tým, že sa na Slovensku nazýva „vážna hudba“ vážnou. Lebo ona nie je len vážna. Je aj citlivá, krásna, dramatická, plná života,... Len my sme ju zaradili do kategórie „vážna“ A tým vzniká mnoho predsudkov. Ja ju preto radšej volám „klasická“, tak ako Nemci a Angličania. Ľudia tak majú „menší rešpekt“, menšie predsudky prísť na takýto koncert.

Ale publikum je dobré. Aj keď robíme Konvergencie po Slovensku, ľudia sú za tú hudbu vďační. Nasávajú ju do seba a keď cítia, že je to kvalitne a úprimne hrané, radi ju počúvajú.

Žičí Bratislava kultúre?

Myslím, že ponuka je stále väčšia a väčšia. No mám pocit, že mesto ako také by sa mohlo voči kultúre správať ešte otvorenejšie. Vnímať ju viac ako svoj cieľ, svoju víziu a na tom stavať aj pozývanie ľudí zo zahraničia, aj samotných turistov. Tým by sme mohli byť veľmi pozitívne viditeľní.

Ďalšia vec, ktorá je na zamyslenie, sú nastavenia grantov a podpôr z ministerstva. Veľmi veľa vecí sa deje na jeseň. Po celom Slovensku. Hlavne preto, lebo tieto nezávislé iniciatívy, ako je aj náš festival, sú závislé od jednotlivých malých podpôr. Ak by sa systém zmenil a niečo by sa tu dialo aj od januára do apríla, nie len od septembra do decembra, pomohlo by to aj Bratislave.

Jozef Lupták

Umenie ovplyvňuje a mení človeka. Vaša manželka je architektka. Máte spolu tri deti. Ako ich vediete k umeniu?

Naše deti sú v tom odmalička. Od počúvania hudby, cez maľovanie, vnímanie priestorov,... To je zároveň niečo, čo som sa cez moju manželku učil aj ja a veľmi mi to pomáha. Architektúra je zaujímavý fenomén. Podobne aj „stavanie“ skladby má svoje zákonitosti, parametre, ... Ide to dokopy, lebo priestor, ktorý vnímame, ovplyvňuje počúvanie hudby a celkový zážitok, ktorý z nej máme.

Všetky naše deti vedieme k nejakému vyjadreniu – či už výtvarnému alebo hudobnému. Ale veľmi úzkostlivo s Katkou (manželkou – pozn. red.) dávame pozor, aby sme im nedláždili cestu my, ale aby si oni našli to, čo je pre nich vlastné a čo im vyhovuje.

Kto je to Jozef Lupták pohľadom Jozefa Luptáka?

Toto by ste sa mali spýtať mojej manželky, tá by Vám určite povedala :)!

Nie som len violončelo a nie som len hudba. Tie sú len súčasťou mojej osobnosti. V mojom živote je dôležitý hľadajúci aspekt. Hľadanie toho, čo má zmysel a čo je dôležité na to, aby sme život prežili zmysluplne a aj v nejakej radosti, vďačnosti a spokojnosti za to, čo máme.

* meškala som, lebo bolo potrebné prejaviť záujem.

Rozhovor pripravila: Anna Predmerská,
foto Martina Šimkovičová, a Jarmila Uhliková,

Travel žurnál október 2014 > Bratislava > Konvergencie