A čo tak prejaviť záujem?

Pondelok, začiatok pracovného týždňa, centrum mesta, mnoho ľudí, no nik, kto by si našiel čas pristaviť sa pri odpadnutej pani a zistiť, čo sa jej stalo. Nik, kto by zavolal záchranku a počkal so ženou, ktorá nevedela dýchať, spočiatku nezvládala artikulovať, lebo mala stŕpnuté pery, len si kŕčovito držala srdce a tlačila naň, aby utlmila bolesť. Za väčšinou takýchto neplánovaných stretnutí sa skrýva príbeh, ktorý nás raz možno ovplyvní.

Pred pár dňami som sa ponáhľala na dohodnuté interview. Nechcela som meškať, lebo pán, s ktorým som ho robila, má ozaj nabitý program a viem, že je zložité sa mu doň vtesnať. Dosť dlho sme sa dohadovali a kĺbili svoje žalostne zaplnené diáre. Ochotne však spolupracoval. Dokonca zvládol aj to, že som prvé plánované stretnutie musela z iných pracovných dôvodov zrušiť... Bola som milo prekvapená, že ma neodsunul a neosočil z neserióznosti... A vtedy som si povedala, „Wow, ľudia sú super!“ Mala som namierené za Jozefom Luptákom, s ktorým som sa ccela pozhovárať o festivale komornej hudby: Konvergencie.

Keď som za ním v pondelok išla, cez obed, centrom Bratislavy, vystúpila som na zastávke Hodžovo námestie. Pred Prezidentským palácom. Cez hŕstku ľudí som sa predrala ku grafikonu, aby som zistila, ktorým spojom pôjdem a či všetko stíham tak ako mám. Všetko super sedelo!

Len sa tam zrazu objavila neznáma postaršia pani, ktorá nahlas z posledných síl vykríkla „Potrebujem si sadnúť!“ No skôr, než jej ľudia stihli uvoľniť miesto na lavičke, odpadla. Zachytila viacerých, jedna pani dokonca spadla.

Bolo nás tam možno 15. Dospelých, silných ľudí. V rôznom veku. Chytila som tú tiež staršiu pani, ktorá sa zošuchla z lavičky a spýtala sa, či je v poriadku, či sa neudrela a nič nepotrebuje. Milo sa na mňa usmiala, poďakovala za pomoc a odvetila: „Nebojte sa, dobre som spadla!“ A v tom som si uvedomila, že tá odpadnutá pani tam stále leží. Nie je síce v kóme, ale nik jej nepomáha, nič nezisťuje. Niekto z davu len vykríkol: „Volajte sanitku!“, ale nik ani len nevytiahol mobil.

Prišiel trolejbus, (áno, presne ten, na ktorý som potrebovala nastúpiť aj ja) a na zastávke sme ostali dve. Roztrasená pani so stŕpnutými perami, ktorá nedokázala odpovedať a nezvládala dýchať, celú ju triaslo, pravú ruku si držala a tlačila k srdcu, aby utlmila bolesť... a ja. Volala som záchranku, vysvetľovala, čo sa asi stalo, zisťovala, či nie je diabetička, aké má zdravotné problémy, či už neprekonala infarkt,... Nezvládala mi odpovedať na všetko. Nedarilo sa jej hýbať perami, ani nevládala tak rýchlo rozmýšľať.

Záchranári nás našli až na tretí pokus. Hodžovo námestie je dosť veľké, asi sme sa nepochopili. (Ale boli veľmi milí.) Takže som s ňou bola dokopy možno pol – trištvrte hodinu. Nepôsobila nijako zaujímavo. Vyše 60-ročná žena, nie extra pekná, evidentne strhaná, s viditeľne prepracovanými rukami, igelitkou z Tesca. Chvíľu trvalo, kým začala všetko reálne vnímať a bola schopná vôbec začať komunikovať. Prvá otázka smerovala k tomu, že vie, že zhodila nejakú pani, či je tá v poriadku. Hneď druhá bola o tom, či ma nezdržiava. A keď som povedala, že sa tým vôbec nemusí zaoberať, lebo toto je predsa teraz podstatnejšie, než čokoľvek iné, len sa na mňa pozrela, položila si ruku do výšky, na hlavu, aby vládala dýchať a rozprávať a pomaly mi povedala o tom, že nemôže byť chorá, ani ísť do nemocnice. Lebo ju čaká jej syn. Autista. Nepochopil a nezvládol by, keby zrazu neprišla. Adoptovali si ho pred niekoľkými rokmi. Dlhé roky pracovala ako profesionálna rodička v detskom domove, mnoho detí jej prešlo rukami. Keď odtiaľ odchádzala, adoptovali si malého autistu, ktorého nik nechcel. Chlapec bol agresívny, absolútne nekomunikoval, nereagoval na svoje meno,... Museli by ho dať do ústavu a tlmiť liekmi. S nenápadnou slzou v oku tíško povedala: „To predsa nie je život, to som nemohla dopustiť!“

Viete, hanbila som sa. Neviem o tej žene skoro nič. Len na mňa nevtieravo a neplánovane spravila veľký dojem. Asi si to vôbec ani neuvedomila. Myslím, že ju fakt viac trápilo to, že mi zabrala necelú hodinu času, ktorý som mohla stráviť inak. No tá hodina ma nepríjemne prebrala. Z opojného dojmu nad dokonalosťou, žičlivosťou a dobrotou ľudstva.

Bolo by fajn chodiť s otvorenými a ústretovejšími očami. A neignorovať všetko, čo sa okolo nás deje, kým to na nás nemá priamy dopad. Lebo keď sa nad tým zamyslíte,... Nikdy neviete, kto raz pomôže Vašej mame, synovi, či Vám.

Autor článku: Anna Predmerská,
Travel Žurnál november 2014 > Last minute > A čo tak prejaviť záujem?