Detské knihy nielen pre deti

Nie je tak celkom pravda, že deti nečítajú. Často sa stretávam s týmto tvrdením u staršej generácie, ale je to, akoby ste povedali, že všetci dôchodcovia v mestskej hromadnej doprave sú z roka na rok nepríjemnejší.

Deti majú svojich knižných hrdinov, tak ako sme ich mali my či naši rodičia a verím, že literárne postavy, s ktorými sa budú chcieť stotožňovať aj budúce generácie, detských čitateľov, tak skoro nevymrú.

Na Pipi sa nezabúda

Začnem asi veľmi subjektívne – mojou detskou najobľúbenejšou hrdinkou. Dievčatkom, ktoré pozná celý svet, hoci budúci rok oslávi 70 rokov. Pipi dlhá pančucha a jej dobrodružstvá z Vily Vilôčky sa dočkali množstva vydaní a reedícií po celom svete. Ryšavé Pipi si dodnes získava fanúšikov z radov čitateľov a nič na tom nemení ani jej neskoršia filmová verzia. Je vďačným príbehom pre malých, ale nepohrdnú ňou ani dospelí čitatelia, ktorým pripomína roky detstva a šibalstvá, ktoré sme s ňou prežívali. Astrid Lindgnerová naozaj dokázala vymyslieť nesmrteľnú hrdinku, ktorá, hoci svet okolo nej starne, nikdy nevyrástla a pevne verím, že sa tak nikdy nestane. A že deti, v ktorejkoľvek dobe, nezanevrú na príbehy Pipi a jej kamarátov.

Hľadaj si svoj Wonderland

Alica v krajine zázrakov je ďalšia, ktorá ma dodnes sprevádza. Mám ju radšej v českej verzii, kde Alica je Alenka, a tak sa s ňou môžem bez hanby celkom stotožniť. Lewis Carroll si na základe skutočnej Alice „predplatil“ na dlhé stáročia dopredu priazeň trochu zvláštnych a šibnutých dievčat, ktoré žijú na svojej vlastnej planéte, čakajú na svojho Klobučníka, kamarátia sa s bielym zajacom a odmietajú sa vzdať sveta, ktorému ostatní nerozumejú. Jej zážitky majú mnoho významov, a keď už nie ste dieťa, o to viac. Každý by mal mať v sebe kúsok Alice a svoj vlastný Wonderland, pretože nikdy neviete, čo a koho v ňom nájdete. Alica je zhmotnením fantázie a nekonvenčnosti v rozprávaní príbehov a ten jej sa nedá v každom spracovaní nazvať rozprávkou, avšak ilustrované verzie pre najmenších si určite nájdu svoju cieľovku tak ako verzie pre staršie deti.

Emiiiiiil!!!!!!!!

Astrid Lindgrenová nezaháľala a po Pipi dlhej pančuche prišiel na rad chlapček s rovnako šibalským výrazom a nemenej pútavými dobrodružstvami – Emil z Lönnebergu, ktorého si možno viac budeme pamätať z televíznej zvučky, kde sa spievalo o kôlničke a chlapec s prasiatkom na rukách utekal pred hlasným pokrikom „Emíííííííl!“. Dobrodružstvá nezbedníka Emila, rovnako ako červenovlasej Pipi, sú stále aktuálne. Detstvo sa totiž, napriek pokročilej dobe, nemení. Dieťaťom ste vždy iba raz a Emil je príkladom toho, ako sa dá toto obdobie prežiť s najväčším nasadením. Hoci to nie vždy býva dospelým pochuti...

Tetka Vševedka ti poradí

Ďalšia detská autorka, Betty McDonaldová, má vo svojej tvorbe nejednu „nadčasovku“, ktorou nepohrdne žiaden majiteľ knižnice. Jej Nápady tetky Vševedky mi utkveli v hlave aj preto, že sme ešte na základnej škole vďaka ukážkam často vyhrávali recitačné súťaže.

Príbehy o neposlušných deťoch, ktoré dospelí zvládli pomocou všelijakých trikov, vám vyčaria úsmev a poviete si, že ešte nie ste takí starí, aby ste si spolu so svojimi deťmi nemohli čítať detské knižky, ktoré sú, navyše, univerzálnym poradcom pre deti, čo sa nechcú, napríklad umývať a z rúk im časom vyrastú reďkvičky.

My, deti z Bullerbynu

Asi to bude vyzerať, že Astrid má u mňa protekciu, ale to nevadí. Asi aj má, pretože mi nedá do tohto veľmi subjektívneho rebríčka nezaradiť jej ďalšiu, hoci menej známu publikáciu – Deti z Bulerbynu. Bola to asi moja prvá knižka, kde som si začala veľmi intenzívne uvedomovať silu a dôležitosť priateľstva, ktoré tu dostáva zabrať. Bullerbyn znamená v preklade „hlučná osada“. Bulerbyn pozostával z troch domov, v ktorých žijú aj hrdinovia príbehu. Rozprávačkou je sedemročná Lisa, ktorá na začiatku oslavuje svoje narodeniny.

Zaujímavosťou je, že Bullerbyn mal svojho predchodcu v reálne existujúcej osade Sevedstorp, kde sa Astrid Lindgrenová narodila v roku 1907.

Kto sa dovolal do čarového slúchadla?

Mach a Šebestová predsa. A kto premenil psa Jonatána na chlapca? Áno, áno, títo dvaja nezbedníci v ničom nezaostávajú za ich zahraničnými kolegami, a preto sa prebojovali do tohto rebríčka nesmrteľných rozprávkových postavičiek. Jedinečný humor Miloša Macourka je doplnený svojskými ilustráciami Adolfa Borna, a preto sa niet čomu čudovať, že Macha a Šebestovú za desaťročia len tak nepokoria nejaké moderné rozprávky.

Recept na správnu čapkovskú tortu

U našich českých susedov ešte chvíľu zostaneme. Svet by sa predsa nezaobišiel bez psíčkov a mačičiek, zvlášť tých invenčných, ktorí – okrem iného - vedeli variť tortu. Josef Čapek vymyslel príbehy o štvornohých tvoroch tak dobre, že si dodnes držia popredné priečky v rebríčkoch povinného čítania. Len dúfam, že to tejto knižke príliš neubližuje.

Niekto sa zatúlal do Afriky

Ale ani my sa nemáme za čo hanbiť. Deväť z desiatich opýtaných by vám povedalo, že si radi spomínajú na Smelého zajka v Afrike a všetky zajačie strasti, príkoria, ale aj šťastné konce od Jozefa Cígera Hronského. Pamätáte? Nie? Plával na plťke, rozprával sa s lastovičkou... „Akože by mohlo stačiť Smelému Zajkovi, že raz videl svet? Veď sa mu v ňom tak dobre vodilo, že si vyslúžil auto aj nevestičku. Akože by mohol doma obsedieť a akože by sa mohol vo svete strachovať?“ Tak šup, prehľadať starú detskú knihovničku a zistiť, ako to so zajkom nakoniec dopadlo.

Dve prasiatka

A keď už sme pri Hronskom, ešte chvíľu pri ňom zostaneme. Prasací bratia sa ocitnú v ľudských povolaniach. Sú kominármi, hudobníkmi či krajčírmi. Správne, reč je o Budkáčikovi a Dubkáčikovi, ktorí mali ten sympatický názor na tento svet. A všetko skúsili.

Bodky

Obísť by som nemohla ani Máriu Ďuríčkovú, ktorá nás viacerých priviedla k povinnej literatúre v podobe dvojčiat Danky a Janky Bodkových, ktorých okrem rodičov nevedel nikto rozoznať. Mali veľa kamarátov, Danka sa zvykla občas odúvať a Janka bola žalobaba. Alebo naopak? Kto by ich rozoznal! V každom prípade mali celkom obyčajné ľudské vlastnosti, a to im dodávalo na sympatiách, pretože neboli iba postavičky z obrázkov.

O červenom klbku a dobre v ňom zamotanom

Moja kamarátka Lucia si dodnes pamätá na inú Ďuríčkovej rozprávku – O Guľkovi Bombuľkovi. Vraj odvtedy vždy verí, že aj červené klbko môže mať dobré srdce. A nielen to.

Detské knižky by nás mali všeobecne naučiť veriť, že nejaké dobro ešte existuje, a ak o tom zapochybujeme, mali by sme si ho nejako vyrobiť. Trebárs aj z červeného klbka. Aby nám dospelosť neodniesla to, čo z nás ešte pred pár rokmi robilo čistých ľudí.

Autor článku: Alena Sabuchová,
Foto: Dáša Barteková
TŽ vianočný špeciál > Last minute > Detské knihy nielen pre deti