Ak Vás zaujíma, čo je také fascinujúce na stopovaní, prečo sa mladé baby pustia z Utrechtu do Bratislavy, ako sa im tá pozdáva, čo by zmenili, ako je
to s našimi „nízkymi“ cenami a angličtinou, prečítajte si rozhovor s Jorike a Fleur. Dve mladé holandské študentky k nám opätovne (po desiatich rokoch)
zavítali a strávili tu deň. Ako vyzerá Bratislava očami Holanďanov?
Bratislava očami cudzincov I.
Jorike je 24-ročná lingvistka. Venuje sa aj holandskému jazyku a kultúre, ktoré študovala na univerzite v Groningene. Momentálne
žije a pokračuje v štúdiách v Utrechte.
Fleur je 24-ročná religionistka. Študuje a žije v Amsterdame. Voľné chvíle si kráti hudbou – aktívne (súťažne) tancuje, hrá na viacero
hudobných nástrojov, venuje sa joge, skautingu a skatingu.
Dve mladé, na pohľad krehké a éterické krásky si zbalili pár vecí, pribalili dlhoročného kamaráta Tima a vydali sa na napínavé cesty. Celý dobrodružný výlet
začali v Utrechte, v štvrtom najväčšom meste Holandska, kde na necelých 100 km2 žije o čosi menej než 300 tisíc obyvateľov. Okrem toho, že je Utrecht známy
viacerými univerzitami a rušným študentským životom, turisti ho navštevujú aj kvôli historickým pamiatkam a jeho výhodnej centrálnej polohe. Aj títo traja
kamaráti sa dohodli, že začnú „v srdci“ domovizne.
Prečo ste sa rozhodli prázdninovať tak menej tradične - vymeniť typické more a sladké ničnerobenie za adrenalínové stopovanie do Viedne a Bratislavy?
J: Keď mi Fleur povedala o svojich minulých stopárskych zážitkoch a dobrodružstvách, nadchlo ma to. Bola som veľmi zvedavá, aké to je, chcela som si to
zažiť na vlastnej koži. A práve vtedy sa mi ozvala kamarátka, ktorá momentálne žije vo Viedni. Nastala tá správna chvíľa vydať na cesty!
F: Chceli sme si prezrieť a spoznať aj východnejšiu časť Európy, ľudí a ich kultúru. Jorike vo Viedni stážovala skoro štvrť roka. To mesto jej
učarovalo a chcela ho ukázať a priblížiť aj mne. Tim tam tiež chvíľu žil, stážoval, ale aj napriek tomu s nami objavil mnohé nepoznané miesta.
Bolo to veľmi fajn.
Stopovanie
Koľkokrát ste stopovali, kým ste sa dostali z Utrechtu do Bratislavy?
J: Nuž, zabralo nám to 17 jázd, kým sme dorazili do vášho mesta. A nepočítame pri tom menší výletík vlakom, ktorý sme si spravili
z Kasselu (Nemecko) do Drážďan.
Koľko kilometrov ste teda prešli, kým ste sa k nám dostali?
F: Okolo 1200.
A koľko vám to trvalo?
F: Hm, trvalo nám dva dni, kým sme sa dostali do Kasselu. To bolo plus mínus 400 kilometrov. Ďalší deň sme šli vlakom do Drážďan,
kde sme ostali dve noci. A odtiaľ sme stopovali do Bratislavy, čo nám zabralo ďalší jeden deň. Takže dokopy sme cestovaním a presunmi strávili štyri dni.
Koľko vodičov vám pristavilo?
F: Nestopovali sme autá na okraji diaľnice. Pýtali sme sa šoférov na čerpacích staniciach kam idú a či by sme sa k nim mohli pridať.
Je to omnoho jednoduchšie než stáť kdesi na okraji cesty. Občas sme však museli skúsiť aj to, no nemali sme až také šťastie. Pristavilo nám len pár áut.
Ale je fakt, že tí, čo pristavili, boli super. Veľmi normálni, otvorení, priateľskí.
Akí boli šoféri celkovo?
J: Veľmi rôzni. No zároveň všetci veľmi láskaví a ochotní. Niektorí boli tichučkí a prešli 180 kilometrov bez jediného slovka, ďalší len rozprávali a pýtali
sa nás spústu otázok. Ale jeden bol fakt zvláštny. Taký... Trošku desivý. Vyzeral zvláštne, pozeral zvláštne a za celý čas s nami neprehodil naozaj ani
slovko. Ostatní boli priateľskí a snažili sa nám pomôcť, nasmerovať.
F: Boli super! Niekedy bolo ťažké konverzovať, lebo nerozprávali ani po anglicky, ani po nemecky, ale to sa stalo zriedkakedy. Zväčša sa s nami rozprávali.
Bolo veľmi príjemné zisťovať odkiaľ sú, kam idú a čím sa živia,... Myslím, že aj takto sa spoznávajú rôzne kultúry. Jeden pán nás vzal z Drážďan do Brna.
Nerozprával dobre po nemecky, anglicky vôbec, ale celú cestu sme prerozprávali. Bolo to veľmi fajn. A vôbec, celkovo sme mali šťastie na šoférov a bolo
nám príjemne.
Nestalo sa vám, že od vás niekto pýtal peniaze?
J&F: Nie. Všetci si uvedomovali o čom je stopovanie.
Ak boli všetci takí super, vymenili ste si s niekým čísla/ Facebooky a ostali ste v kontakte?
J&F: Nie, nemenili sme si kontakty s nikým. V tom je to čaro stopovania. Stretneš niekoho, strávite spolu chvíľu v rovnakom aute, tak trošku sa spoznáte,
čo-to o sebe zistíte, ale potom idú vaše cesty i životy iným smerom. Je to len dočasné spojenie.
Stopovali ste prvýkrát alebo s tým už máte skúsenosti?
F: Spolu sme šli prvýkrát. A Jorike s Timom stopovali vôbec prvýkrát. Ja som už stopovala viackrát. Prvý raz som šla do Prahy, dostala som sa tam
v priebehu jedného dňa, potom som skúsila stred Francúzska a doma, v Holandsku, stopujem často.
Dve šarmantné baby a jeden chalan. Milá, ale priveľká skupinka. Nebolo to trošku komplikované?
J: Veru hej, bolo. Naivne sme predpokladali, že sa do Prahy dostaneme v priebehu dvoch dní. Zrazu prešli tri dni a my sme neboli ani len blízko. Asi to
bolo spôsobené tým, že sme boli priveľká skupina. Keby sme šli len dvaja, resp. dve, určite by to bolo jednoduchšie. Na druhej strane sme s Fleur boli
veľmi rady, že bol Tim s nami. A veľmi dobre sme si všetci rozumeli. Napríklad sme sa rozhodli vynechať Budapešť, čo bol pôvodne základný – hlavný
bod nášho celého výletu. A nik s tým nemal problém. „Sadli“ sme si.
F: Ani nie. Ok, musím uznať, že väčšinu áut sme vybavili my s Jorike :-), ale žiadny šofér nemal problém vziať nás všetkých. No uvedomili sme si, že
je jednoduchšie stopovať vo dvojici.
Čo je na stopovaní také vzrušujúce, lákavé?
J: pre mňa je super ten pocit, že netuším, čo všetko sa v ten-ktorý deň odohrá. Raz máte šťastie a pocit, že každý čaká práve na vás a odvezie vás
kam si len poviete. A vzápätí sa pri vás nik ani len nepristaví a vy čakáte celé hodiny... Fajn je aj spoznať nových ľudí, vypočuť si ich príbehy. Keď sa
nad tým človek zamyslí, je fascinujúce, že každý si žijeme svoj vlastný život, ideme svojou vlastnou cestou a zrazu sa tieto naše cesty pretnú.
F: Fakt, že opustíte domov a prídete niekam úplne bez peňazí. A také to možné riziko či nebezpečenstvo napätie a všetky očakávania
len stupňuje! Plus, keď stretnete nových ľudí, pričom nikdy netušíte, na koho ste práve narazili. Je to fakt dobrodružné!
Udialo sa vám čosi nečakané?
J: Všetko bolo nečakané, keďže nič nebolo plánované :-)! Ale tu je pár momentov, na ktoré tak skoro nezabudnem:
Dobré: V prvú noc nás vyložili v centre Hannoveru. V priebehu pár minút k nám podišli dve ženy, ktoré nás priviezli k dobrému hostelu, ktorý poznali
a odporučili nám ho. A dokonca v ňom bolo i miesto na prespanie! Mali sme fakt šťastie!
Horšie: V druhú noc sme sa zasekli v Kasseli. Znenávideli sme to tam, lebo nám nezastavilo žiadne auto. Museli sme tam i prespať. Pre nás to bolo
zakliate mesto, v ktorom sa nám nič nedarilo. Ani na druhý deň to nebolo med lízať!
F: Hm, jasné. Jeden Holanďan nám dal kontakt na maďarské dievča, jeho kamarátku z Budapešti. Najprv sme plánovali skončiť
náš výlet práve tam, prezrieť si i Maďarsko. Takže by sme mali kde prespať :-)! A potom sme si pristavili otca so synom, čo si práve kúpili dodávku
a boli sme prví ľudia, čo sedeli na zadnom sedadle :-)! Inak mi nenapadá nič špeciálne.
Bratislava
Pred asi desiatimi rokmi ste v Bratislave obe boli. Aj s mojimi spolužiakmi sme vám tu ukazovali rôzne zákutia... Utkvelo vám čosi v pamäti aj
napriek dlhej dobe?
J: Úprimne, skoro nič som si nepamätala. Vedela som si vybaviť hrad a pár miest, ktoré doteraz ani sama neviem, či naozaj existujú :-).
F: Pár vecí som si pamätala, aj keď, no, nebudeme si klamať, musela som sa naozaj hlboko zamýšľať. Ale stala sa nám s Jorike
zvláštna vec – obe sme si pamätali také malé námestie, kdesi medzi hradom a centrom mesta. Keď niekto povedal „Bratislava“, obe sme si ho hneď
vybavili. Nikdy sme sa o tom nebavili. A teraz sme sa tam zrazu ocitli :-). Ale nie je to žiadne dôležité námestie, pýtali sme sa. Nič sa k nemu neviaže.
No bolo to milé.
Aká je realita? Dnešná Bratislava z Vášho uhla pohľadu.
J: Och, je to už dosť veľa rokov... Sotva si na čosi konkrétne spomeniem. Ale jednu vec spomenúť predsa len musím! Keď sme tu boli naposledy,
pred tými deviatimi - desiatimi rokmi, mali ste rozkopané celé mesto! Všade boli diery, všetko prerábali, aspoň v centre, kadiaľ ste nás vodili :-). Teraz
som nespadla do žiadnej jamy, takže teraz na mňa Bratislava pôsobí luxusne, novo, lepšie!
F: Celkový obraz Bratislavy, čo som si zachovala, bol celkom odlišný od reality, ktorú som videla teraz. Pamätala som si ju omnoho tmavšie, temnejšie,
akúsi depresívnejšiu. Teraz na mňa pôsobila skôr sviežo, svetlo a šťastne!
Zdržali ste sa tu veľmi krátko, stihli ste si vôbec niečo pozrieť?
F: Stihli sme si prejsť centrum mesta, asi známe i neznáme uličky, večer sme si prezreli vaše bary a kaviarničky, dali sme si drink, ... A cez deň sme
sa peši prešli na hrad, prezreli si budovy postavené v rôznych slohoch, bolo to veľmi príjemne - oddychové.
Ako je to s angličtinou v Bratislave?
J: Fúha. No. Bola som veľmi prekvapená, že napríklad predavačky a predavači v obchodoch vôbec nevedia po anglicky. Ani ľudia na stanici, ktorí tam
pracujú, nám nevedeli na nič odpovedať.
F: Nie všetci vedia po anglicky, čo je dosť nepohodlné. Ale s viacerými sa dá aspoň dohodnúť. Najväčší problém sme mali s taxikárom. O polnoci sme
sa chceli dostať domov, päť minút autom z centra. Šofér nerozprával (alebo sa tváril, že nerozpráva) po anglicky a mali sme pocit, že nám veľmi navýšil
cenu. No kvôli jazykovej bariére sa s ním nedalo zjednávať. Ostatné veci sme zvládli.
Čo sa Holanďanom žijúcim v Amsterdame či Utrechte páči na Bratislave?
F: Mňa fakt zaujala rôznosť kultúr Slovákov a Holanďanov. Máte krásne budovy, ktoré sa veľmi líšia od našich, napríklad tých, čo sú
v Amsterdame. Mám dojem, že nie o všetko je tu dokonale postarané, nie všetko je vypulírované, čisté,… Naše ulice sú permanentne preplnené konštrukciami,
všade sa čosi prerába, poškodené budovy sa hneď renovujú, … Jasné, je to výhoda. Ale mne sa páčia aj vaše nedbalé, také tie nonšalentné zjavy, ktoré
v Bratislave možno nájsť. Lebo budovy nemusia byť z von perfektné na to, aby sa stali dobrým a bezpečným domovom. Ulice nemusia byť perfektné na to,
aby sa po nich dalo chodiť. I takto to má svoje čaro!
Myslíte, že k nám ešte niekedy zavítate?
J: Možno. Jedného dňa... Prečo nie?
F: To neviem tvrdiť s istotou, ale ak bude možnosť, veľmi rada sa vrátim! Chcela by som si prezrieť Vaše mesto detailnejšie a spoznať i jeho tajnejšie zákutia.
Chýbalo vám u nás niečo? Keď to porovnáte s domovom... Možno máme v meste málo smetných košov, priveľa holubov, pridrahé oblečenie, ...
V čom by sme sa mohli zlepšiť?
J: Mne chýbali bicykle!
F: Boli sme tu iba ako turisti, takže nám v podstate nič nechýbalo. Všetko, čo potrebujeme, máme doma, na cesty vám toho veľa netreba. K šťastiu
nám stačilo jedlo a posteľ. Tie sme mali, a dokonca veľmi fajn, nemáme sa vôbec na čo sťažovať.
Predpokladám, že ste vo filmoch zachytili obraz Bratislavy – lacného mesta, kde si za drobné kúpite všetko, po čom vám srdce či duša pištia.
Ako vnímate realitu, ceny?
J: Okrem drinkov sme si tu vlastne nič nekúpili. Tie mali úplne v pohode cenu, normálnu. Tak ako u nás.
F: Keď sme šli večer do baru, uvedomili sme si, že ceny drinkov sú rovnaké ako u nás doma. Niektoré boli trošku lacnejšie - pivo či whiskey. Potraviny
máte v takých cenách ako aj my. Taxikár nás asi trošku využil, lebo sme za pár kilometrov platili 15 eur - vedel, že sme turisti. Ale MHD máte
neporovnateľne lacnejšiu! V Amsterdame zaplatíte za hodinový lístok 2, 80 eura, kým u vás sme sa vozili za 90 centov!
Kúpili ste si nejakú drobnosť na pamiatku?
F: Jorike kúpila náušnice. Aj pre seba, aj pre mňa. Tam, na tom vašom malom námestí so stánkami – v centre mesta. Predávajú tam šperky a všetko
možné, malé suvenírové darčeky.
Na akých šoférov ste pri stopovaní z Bratislavy do Viedne natrafili?
J: Z Bratislavy do Viedne sa nám nepodarilo stopnúť nikoho. Jeden chalan nás chcel zobrať, ale jeho priateľke sa ich auto zdalo byť pre toľkých ľudí
primalé a nechcela nás tam natískať. Takže sme to vzdali a šli sme nakoniec vlakom.
A aké máte cestovateľské plány do budúcnosti?
J: Určite chcem ísť ešte stopovať! Teraz by som to vystriedala a vydala sa viac na juh, napríklad do takého Talianska. Snáď presvedčím a zlanárim
i môjho priateľa.
F: Stále nás neopustila túžba vidieť Budapešť. Možno budúce leto! Ale už sme sa rozhodli – chceme si nájsť ešte minimálne jedného človeka, ktorý
by sa k nám pridal a budeme chodiť vo dvojiciach. To nám stopovanie veľmi zjednoduší.
Autor rozhovoru: Anna Predmerská,
Travel žurnál september 2014 >
Bratislava >
Bratislava očami Holanďanov
