Žítková, cestovanie za bohyňami

Vždy, keď hovorím o Žítkovej, hovorím, že je to kraj, kde vám bude srdce pišťať. A myslím to naozaj vážne. Hovorím to iba na miestach, ktoré keď prvýkrát navštívite, tak jednoducho viete, že toto áno a nič viac k tomu dodávať netreba. Poviete si, že kopanice v Bielych Karpatoch sú určite pôvabné, majú stromy, prírodu, čerstvý vzduch, české pivo... Ale ony majú niečo oveľa oveľa viac. To najdôležitejšie. Majú príbeh.

Starý príbeh, ktorý sa vďaka knihe Kateřiny Tučkovej stal fenoménom a prilákal tak na československé pohraničie veľa zvedavcov, medzi nimi aj mňa. A podľahla som, priznávam.

Ako to naozaj je alebo nikdy nebolo

O žítkovských bohyniach som nepočula prvýkrát. Už ako dieťa som vedela, že okolo Starého Hroznekova vždy žili ženy, ktoré navštevovali ľudia nielen z vtedajšieho Československa, ale zvesť o nich sa šírila oveľa ďalej. Napokon – ľudia odnepamäti boli ochotní prejsť kus sveta za láskou alebo za čarodejnicou. Alebo sa kvôli láske trmácali za vedmou, takže nič prekvapujúce sa v žítkovských horách koniec-koncov nedialo. Ich remeslu sa hovorilo „bohování.“

Vedmy uprostred ničoho

Vraj poznali budúcnosť, vedeli pričarovať milenca, liečiť choroby, pomáhali ženám otehotnieť,... Napriek tomu, že názory na ich pôsobenie sa rôznia a posledná žítkovská bohyňa umrela pred niekoľkými rokmi, ľudia si ich pamätajú. Stačí zájsť do krčmy na kopci, kde si už zvykli na najfrekventovanejšiu tému a podľa toho, na koho natrafíte, si môžete vypočuť zakaždým „pravdivú“ verziu. Jedni hovoria, že išlo o parádny a premyslený biznis, ktorý im vďaka atmosfére a prostrediu bielokarpatskej samoty išiel ako teplé rožky, iní si myslia, že „niečo na tom bolo.“ A potom pamätníci, ktorí mávnu rukou a povedia, že je to dávno zabudnuté. Chcú mať pokoj. Zrazu sa z nich stala púťová atrakcia a z ich obce miesto, ktoré by mohlo v malom lokálnom merítku pripomínať marylandský les, keď skupinka študentov natočila akože autentický dokument o Blair witch.

Vždy nás totiž najviac fascinuje pravda, ktorá nie je celkom jasná a nesie so sebou kus mystifikácie a tajomstva. A keď toto všetko opradiete navyše príbehom o silách, ktoré kdesi tu fungujú, o čiernej a dobrej mágii, ktorú ženy v týchto miestach ovládali, máte esenciu príbehu a jeho príťažlivosti.

O strašidlách krížnych ciest

Nie všetkým sú však fascinované dievčatá, čo sa veľa pýtajú, práve pochuti. V krčme nás nasmerovali do domu poslednej z bohýň. Vraj tam má múzeum. Po neoznačenej „hlavnej“ ceste, ktorá však na kopaniciach pripomína poľnú, prídete na nefalšovanú krížnu cestu (dnes už križovatka, ale miesta s príbehom si môžu, ba priam musia zachovať pôvodnú terminológiu). Za ňou napravo, ako bolo dobrým zvykom, stojí už zrekonštruovaná malá zvonička a naľavo kaplnka.

Na krížnych cestách môžete stretnúť doobeda Polednicu. Straší deti napoludnie, vieme (kto nevie, hanbiť sa a prečítať Erbena!). Vyzerá ako starena s konskými kopytami, stretnete ju v bielom. Je to strážna bytosť poludňajšej hodiny duchov.

Poznámka: Vie lietať vo víchrici a zabíja dotykom.

Popoludní Klekánicu. Zistila som, že existuje aj Polednicina večerná kamoška, ktorá sa objavuje po večernom zvonení na tzv. klekání. Berie deti, ktoré sú vonku po zotmení a na noc ich zatvára do kaplnky alebo zvonice. Ráno ich pustí.

Má aj svoj mužský náprotivok - Klekáníčka, ktorého spoznáte tak, že chodí po kolenách, lebo má ťažké vrece, kam tie decká strká.

Poznámka: Títo dvaja lietať nevedia.

Čo zostalo po Irme

Za križovatkou sme našli domček. Dva domčeky. Pri jednom z nich pracovala v záhradke pani, ktorá nebola celkom nadšená, keď sme sa pýtali na Irmu Gabrhelovú, ktorá, ako nám povedali, by tu mala mať múzeum. „Viete, my sme z toho boli unavení. Kúpili sme ten dom, opravili sme ho a chvíľu v ňom bolo múzeum. Chodili sem ľudia s foťákmi...“ Chápeme ju a odkladáme fotoaparát, dovnútra ideme len dve, zvyšní dvaja ohľaduplne zostali vonku. Tajne som urobila fotku z izby, kde bohyňa údajne spávala, ale iba do mobilu a pre súkromné účely, nech mi je odpustené.

Pani, čo spravovala múzeum, bola ešte dieťa, keď Irma Gabrhelová „bohovala“, chodili za ňou skôr jej rodičia, deti sa bohýň skôr báli, ľudia mali všeobecne rešpekt. V knihe Kateřiny Tučkovej sa dočítate aj o záškodných činoch, ktoré mala „temná“ vetva bohýň na svedomí, či však naozaj poznali tajomstvá akéhosi stredoeurópskeho vúdú, nám, našťastie, zostane navždy tajomstvom.

Spite v perníkovej chalúpke!

Dovedna som Žítkovú navštívila trikrát. V letných mesiacoch je vďačnou víkendovou destináciou pre rodiny s deťmi. Ponúka ubytovanie v penzióne, ktorý prispôsobili čaru tohto miesta a ubytovať sa môžete v perníkovej chalúpke, vinárskej, kováčskej či mlynárskej izbe.

Pred penziónom stojí drevený domček na stračej nôžke a pri bare majú poctivú slivovicu a topinky s medvedím cesnakom. Všetko, po čom vám bude naozaj srdce pišťať. Keď už, tak všetko a poriadne.

Čas majú aj ovce na ceste

Ľudia, väčšinou pamätníci, tu žijú pomaly, pokojne, pomaly utícha ja rozruch okolo bohýň. Na svoje si prídu nielen senzáciechtiví turisti, ale aj turisti obyčajní, či cyklisti, ktorí chcú zažiť a prebádať tento kraj bez ohľadu na legendy. Horské cesty sú starostlivo označené, vysvetlivky a tabule nájdete, či už sa budete držať žltej alebo zelenej. V náučných textoch si môžete prečítať o chránených rastlinách a živočíchoch, ktoré tu stretnete. Nemali by ste nič trhať, keďže sa stále nachádzame v chránenej krajinnej oblasti Bielych Karpát. Žije v nej približne 200 obyvateľov, cestou sme dokonca stretli chlapčeka, ktorý na prázdniny chodí k babičke do Brna a školy navštevuje v Pytíne. To mi vysvetlil, keď som sa ho spýtala, či tam býva, alebo je tam iba na prázdninách. Mal bicykel a vyzeral, že Žítkovú má zmapovanú odpredu dozadu. Bodaj by nie, keď máte osem, poznáte všetky tajné miesta.

Všadeprítomné bohyne

Ďalej sme stretli manželský pár, kde si dedko krátil chvíle na dôchodku vyrezávaním samorastov a tak ste v jeho dvore mohli nájsť od „naozajstnej bohyne“ vyrezanej z kmeňa aj „volebnú miestnosť“ v podobe latríny so srdiečkami.

Predsa mi nedá a pýtam sa ho na bohyne. „Hej, s mojou prvou ženou sme tam chodili. Ale tak všetci za ňou chodili.“ Či mu však pomohla alebo prezradila niečo, čo nik iný, mi už povedať nechcel. Radšej sa znovu rozhovoril o svojej rozrastajúcej sa zbierke samorastov.

Z kategórie 60+ je aj pani, ktorá nám rozpráva, ako ju vyrušujú motorky chatárov, ktorí sa sem cez víkendy chodia vybúriť. Vzala sa skutočne z ničoho nič, stála pred nami teta, ktorá spustila svoj monológ o tom, ako toto tu je súkromný pozemok a ako si tu sami ťahali elektriku a ako sa už neraz pohádala s ľuďmi, ktorí to nerešpektujú. Bývame v domove dôchodcov v neďalekých Bojkoviciach, sem chodí za synom.

O bohyni tiež veľmi nehovorí. Na otázku, či si ju pamätá, povie len: „Ale prosím vás, to boli také hlúposti.“ Namiesto toho nám ukazuje rozbitý dom v susedstve, kde sa obesil nejaký muž, po ktorom v skrini zostali kravaty. Aké príznačné. V okne sú ešte stále umelé kvety a zrazu ste súčasťou atmosféry zvláštne zabudnutej smrti.

Zistíte, že akokoľvek je tento kraj čistý a neporušený natoľko civilizáciou, ľudia sú všade rovnako priečni a riešia podobné susedské problémy ako hocikde inde. O problémových chatároch som však nepočula iba raz. Keď som sa tam vybrala druhýkrát, pani znovu vyskočila ako rozprávková babička a spustila svoj príbeh. Ale vy počúvate. Lebo zrazu máte čas.

Na kopaniciach sa nie je kam ponáhľať.

Svatí podél cest

Mystickosť tohto miesta dotvárajú obrázky svätcov, ktoré nájdete na stromoch, a uvedomíte si zvláštnu prepojenosť so svetom, ktorý je ľuďom žijúcich ďalej od toho nášho, veľmi blízky. Čomukoľvek už verili. Existencia bohýň sa nevylučovala s náboženstvom, naopak, boli to veriace ženy, Irma Gabrhelová mala vo svojom dome kaplnku, v ktorej sa modlila, keď jej už zdravie nedovoľovalo navštevovať bohoslužby v Hrozenkove.

V chatách po okolí, ktoré slúžia ako ubytovne, sú už majitelia zhovorčivejší, hoci, paradoxne, o bohyniach nevedia toľko, ako pôvodní obyvatelia. V jednej z nich dokonca nájdete figurínu Irmy Gabrhelovej v životnej veľkosti, ako sedí za stolom a veští z tarotových kariet. Stala sa vďačným fotografickým objektom, pretože sa nemôžete vrátiť domov bez fotky so žítkovskou bohyňou.

Ja som za príbehy. Len ich treba nájsť. Žítková ma naučila, že sú všade. Stačí sa pozerať, pýtať a počúvať. Niečo si odtiaľto odnesiete a je jedno, či hľadáte mágiu, pokoj alebo len trochu iný pohľad na život, kde autobus chodí dvakrát denne a potraviny sú otvorené do tretej v párne dni.

Je tam krásne, hoci je to to najsubjektívnejšie, čo môžem o Žítkovej povedať. A nech! Zároveň je to aj to najúprimnejšie.

Autor článnku: Alena Sabuchová
TŽ december 2014 > Cestovanie > Žítková, cestovanie za bohyňami