Dánsko: potulky Aarhusom

Od pradávna som túžila žiť aspoň chvíľku v Dánsku. Asi už od momentu, kedy som prvýkrát počula jednu z rozprávok Hansa Christiana Andersena a zistila som si jeho národnosť. Potom tento môj „sen“ umocnilo obdobie Lega, neskôr záujem o divadlo a s ním spojený princ Hamlet z ponurého dánskeho zámku Elsinor a nakoniec ešte aj moji milovaní filmoví režiséri Thomas Vinterberg a Lars von Trier. No a všetky tieto (v mojich miestami naivných očiach neprekonateľné) dôvody zavŕšila ponuka školy odísť na semester na niektorú zo zahraničných univerzít. Vo výbere bola aj jedna z dánskych škôl. A tak som sa po roku byrokracie a viacerých patálií ocitla v Aarhuse.

Je to druhé najväčšie mesto Dánska. Neviem ako Vy, ja som o ňom predtým nepočula. Snívala som o Kodani. Prípadne Helsingore, aby som to mala blízko aj do Kodane, ale aj do Švédska. Namiesto nich som však zakotvila vo vychýrenom, značne študentskom, prímorskom mestečku s ani nie 250 tisíc obyvateľmi.

Nie každé leto znamená slnko, teplo a príjemnosti

Počítala som s nepríjemným počasím. Každý mi hovoril, že prevažnú časť roka tu popŕcha a fúka vietor. (Asi práve preto som si zabudla vziať pršiplášť. Aké netypické!) Neklamali. A kamarát raz medzi rečou poznamenal, že severské krajiny (konkrétne Švédsko) si vymysleli IKEU, lebo nemajú šancu realizovať sa pri takom počasí v exteriéroch. Vtedy som sa zasmiala, dnes už chápem, že nežartoval. (Len neviem prečo potom práve moja izba vyzerá nehostinne - ako sterilná ordinácia renomovaného súkromného zubného chirurga.)

A všetci ma varovali aj pred vysokými cenami. Všetkého. Tak som si povedala: „Treba myslieť pozitívne! Nebudem si môcť dovoliť jesť - schudnem!“ Zatiaľ sa tak však veru nestalo. A okrem jedla je drahé aj oblečenie (hlavne to, ktoré sa mi páči), všetky služby (no pre účesu-chtivých jedincov mám jednu tešivú pikošku – v živote som nebola v mestečku s viac kaderníctvami!) i miestna MHD. Po odvážnom vyhlásení, že veď budem chodiť peši, som po prvom vážnejšom lejaku pochopila, že... S mojimi smelými plánmi patrím fakt iba ak do nehappy-endových Andersenových rozprávok. Alebo do Mr.Beanovských epizód. Hneď v deň príchodu som zistila, že na internáte máme vyskratovanú elektrinu, nefunkčnú rúru, zabudli, že by sa mi v izbe i nejaké to svetlo možno celkom zišlo,... No začala som vo veľkom štýle. Rovno s dvomi majstrami! Ale zato šikovnými. Behom chvíľky mi všetko fungovalo.

Každopádne, ilúzia idylickej dokonalosti sa pomalinky rozplývala. Ok, možno o čosi rýchlejšie, než by som si želala... Zrazu nevidím len dažďom uplakanú malú morskú pannu, romantické prílivy a odlivy, či prechádzky po chladných piesočnatých plážach (keďže tu prevládajú kamenné!). Zrazu na vlastnej koži cítim nehostinnosť počasia, ktoré je idylické, keď ho sledujete spoza okna vyhriatej izby s horúcim, pariacim sa čajom v ruke, no menej idylické až úplne neidylické, keď stojíte na večne červených semafóroch pre chodcov, s vyvráteným dáždnikom, ktorý Vás už vôbec nekryje pred neutíchajúcim dažďom. Teraz vnímam už aj inú vodu, ktorá je síce pitná, ale nechutí. Nie ako tá naša doma. A vlasy z nej vyzerajú ako zo dva-tri roky hojne používaná metla. Nehovoriac o nelahodnej dánskej horčici!

Pokuty za močenie na verejných priestranstvách

No zároveň stretávam štýlových ľudí. Krásne ženy, ktoré v daždi a vetre so všetkou noblesou zvládajú riadiť bicykel, niektoré dokonca vo vysokých podpätkoch! Ochotných chlapov, ktorí sa napriek lejaku či vetru pristavia a vkreslia mi do mapy smer, kadiaľ sa vydať, aby som opäť nezablúdila. Príjemných revízorov (pri ktorých mi vôbec nejde do hlavy, prečo chodia v uniformách, v ktorých ich hneď každý rozpozná) a viaceré fixné pravidlá ako napr. pokuty za močenie na verejných priestranstvách (jedna z nich práve prišla kamarátovi 2 mesiace po tom ako nerozvážne neodbehol na toaletu, ale postavil sa k múru jedného z pohostinstiev,…)

Vidím zdravé, otužilé deti! A milujem ten nový pocit, keď z brehu, trasúc sa v troch svetroch, pozorujete malé kúpajúce sa deti a ich nahých šantivých starých rodičov,... Milujem tunajšiu architektúru, nizučké domce, ktoré v človeku vyvolávajú pocit pohody a pokoja, žiaden zhon, nervóznych šoférov, čisté uličky, veľa kvetov, svojský dizajn,...

Áno. Myslím, že Dánsko je super krajina, resp. Aarhus je ozaj príjemné mesto. S mnohým závideniahodným, ale nie bez nedostatkov. Veď inak by sme tu všetci chceli žiť. A to by bol riadny prúser! No ak nie ste práve prímorský plážový opaľovací typ, tak takýto výlet vrelo odporúčam.

Autor článku: P.anna,
Travel žurnál august 2013 > Dovolenka > Dánsko: potulky Aarhusom