Capri, cesta za farbami III.

Predchádzajúce rozprávanie o ceste za farbami sme ukončili na pobreží Amalfitana. Síce smutne opúšťame Positano a míňajúci sa cíp sorrentskej pevniny, lebo nám je ľúto konieca predstavenia, ale vzápätí sme plní očakávania a už sa tešíme na nové zážitky. Uložíme do pamäti farebný film a nachystáme nový. Bez zastávky priamy smer Capri. Na šírej morskej diaľnici sa zdravíme s inými plavidlami, more je prívetivé a slnko žiariace, to budú zábery!

Netrvá dlho a ostrov Capri nás víta s otvorenou náručou. Aspoň tak nám to pripomína vzhľad prístavu Marina Grande, ktorý sme si zapamätali vďaka seriálu o Capri, čo pozerali rodičia. Naozaj je taký rušný a plný lodí ako v telke, lode rozmerov veľkých, malých, stredných, rýchlych, luxusných, chudobných, rybárskych, jednoduchých, bielych, modrých, červených. No dnes si farby naozaj užívame. Vystúpime na pevnú zem, najskôr si nájdeme pokojné miesto na prvý nádych - nasatie atmosféry, teda vlastne pokojné miesto v prístave neexistuje.

Po zakotvení

Nádych pre prvý dojem, zoradíme sa, aby sme sa nestratili a snažíme sa po nábreží presunúť k stanovišťu predaja lístkov na „Funicolare“ lanovku. Ozaj, pozor na siestu! Tú Taliani poctivo dodržiavajú, teda ak sa to medzitým náhodou nezmenilo. Asi nie, teda ak sa do nej nenatlačíte dopoludnia do 12:00, tak ostávate v prístave. A až po skončení siesty môžete šťastie skúsiť opäť. Začuli sme, že sa dá dostať hore do mestečka Capri aj po schodoch či po ceste, vraj polhodinka, ale ani netušíme či tam nevypustíme dušu, tak volíme radšej techniku. Boli sme úspešní, podľa domácich grifov sme sa prirodzene prešmykli a uchytili si miesto v kabínke. Všade v prístave bolo rušno a pohyb ako v mravenisku. A zasa farby! Hneď v prístave tehlovo červený hotel, reštaurácia, ďalšia budova výrazne žltá, biela a ružová. Tu je aj biela farba farbou, aby sme nezabudli ešte na tyrkysovú.

Samotný ostrov Capri má zaujímavý tvar, na východe a na západe vysoké skaly, a v strede je zníženina, a tam miera kroky všetkých návštevníkov aj lanovka, a aj naše kroky. Lanovka spája prístavisko a centrum mesta Capri s najznámejším námestím „Piazetta“. V centre sú sústredené obchody, hotely, reštaurácie, kaviarničky a turisti. A už aj my. Vystúpili sme z lanovky a po schodoch sme sa dostali priamo na námestie Piazza Umberto I. (spomínané námestie Piazetta). Mimochodom lanovka bola pozemná, ako naša v Tatrách na Hrebienok. A červená.

Na námestí je prvé lákadlo, za ktorým sem neváhajú návštevníci vyčkávať v rade na lanovku niekedy aj dlhé hodiny, je to vyhliadka v štýle a-la Cézar. Terasa s bielymi „antickými“ stĺpmi, obtočené brečtanmi a lavičkami. Treba trochu počkať, pokým sa preriedi prvý nával návštevníkov, a kým nepríde ďalšia „várka“ turistov, si môžete luxusný výhľad vychutnať i sa pofotiť. Na námestí, teda skôr námestíčku, je radnica a malinká informačná kancelária pre turistov, kde keď ste dosť rýchli, sa vám môže ujsť aj mapka celého ostrova. Boli sme dosť rýchli. Z pamiatok sme videli kostol „Santo Stefano“ zo 17. storočia a vežu s hodinami, pod ňou je tá turistická mini kancelária. Inak nechápeme, kde sa na toto malé námestie zmestí toľko ľudí, čo priváža lanovka, a o chvíľu sú preč. Roztratia sa po ostrove, každý si nájde to svoje, čo ho upúta najviac.

Zážitok pre oči

Capri navštevovali v minulosti pôžitkárski Rimania, potom samozrejme umelci, tí nechýbajú nikde na našej ceste za farbami a spoločenská smotánka asi z celého sveta. Cítiť ten luxus a blahobyt v najvychytenejších uličkách a námestiach, vidieť hotely so záhradami a bazénmi ako veľké súkromné sídla panovníkov. V reštauráciách, kde sa platí hlavne za to najlepšie miesto s panoramatickým výhľadom, či už na more a Marina Grande, alebo na Vezuv alebo len aby bol pohľad výnimočný, potom jedlo alebo voňavá káva naozaj chutí inak. A tie farby! More, nebo, samotný ostrov vyžarujú všetky stupne modrej, zelenej, zlatej, červenej, žltej, bielej a nezabudnúť fialovú, fuchsiovú-to žiaria naše najobľúbenejšie bougainvilleae, tá farba je dokonalá. Aj jedlo je farebné a ešte aj tá káva vonia farbami.

Tu sa i „obyčajný“ človek cíti akosi hrdo a výnimočne, že je súčasťou niečoho tak krásneho. Zabudne na čas, nechce sa mu odísť. Vyskúšali sme, neoľutovali, nechcelo sa nám odísť. A preto sme sa nestihli vybrať do vyššie položeného mesta Anacapri, ani na Monte Solaro. Odtiaľ musí byť ešte úžasnejšia panoráma. Nevadí, nabudúce! Veď predsa preto máme dôvod si sem opäť naplánovať cestu, no nie? Pri ďalšej návšteve vyskúšame i mestskú pláž v Marina Grande, promenádu tiež, čaká nás ešte morská jaskyňa Modrá „Grotta Azzura“, ale je tu aj Zelená, Biela, Ružová a Žltá. Ach, bože a už zas tie farby, majú ich podľa toho, aký efekt robí lom svetla pri ústí jaskyne (takáto modrá je aj v Kalábrii, na ostrove Dino).

Poprechádzali sme sa po historickom centre, prezreli prekrásne farebné Augustove záhrady, z ich vyhliadky sme sa kochali výhľadom na zátoku Marina Piccola a v mori obdivovali typické tri skaly, útesy „Faraglioni“ uff, krása. Navštívili sme neďalekú parfumériu, pozreli ako sa miešajú známe originálne parfémy „Carthusia“. Navštívili a nakúpili „I Profumi di Capri“ - rozkošné maličké fľaštičky s prenikavou vôňou Capri, každá je iná. Vždy, keď ich doma použijem, ľahko sa vrátia voňavé spomienky z ostrovného „raja“.

K návratu využijeme opäť „funicolare“, hoci sa dá ísť i po serpentínovej ceste alebo cez záhrady. Bola by to však časovo dlhšia záležitosť a nestihli by sme náš lodný trajekt. Tento krát máme na lístku Capri smer Salerno.

Emócie

Dolu pri mori ešte nasávame dojmy z prístavného ruchu, aj to je farba, farba juhu, farba talianskej reči. Pozrieme sa aká je mestská pláž, je kamienková a plná polo ležiacich ľudí, sediacich na veľkých kameňoch alebo v tieni pri móle, kde požičiavajú plavidlá, resp. člny a iné zábavné čudá. Ovlažíme sa v čistom priezračnom mori a dýchame slaný vzduch. Posedíme na nábreží v bare Grotta Azzurra“, dáme zmrzlinu, ochutnáme miestnu špecialitu likér „Limoncello“ z aromatických citrónov „limuni di Capri“. Pije sa chladený a tiež je farebný, žltý. Urobíme šťastné fotky a prezrieme suveníry.

Informačný letáčik nám priblížil pár zaujímavých faktov, napríklad, že ostrov nevznikol vulkanickou činnosťou, ale sa oddelil kedysi v dávnej minulosti od Sorrentského polostrova, že obývaný bol už v období paleolitu a prví stáli obyvatelia boli Féničania. Pre Grékov nebol nejako zvlášť zaujímavý, neplnil pre nich strategickú funkciu. Po Grékoch sa tu vystriedali Rimania, prežil slávne rímske obdobie a častým hosťom tu bol cisár Tibérius. Postavil si pár palácov a dodnes je tu rezidencia Villa di Tiberio. Ostrov bol častým útokom pirátov, čo je jasné, veď bol stelesnením prepyhu. Počas napoleónskych vojen sa tu striedali vlády, boli tu Francúzi i Angličania, a na „pamiatku“ tu ostali malé pevnosti na západnej strane.

Sú to ale predovšetkým prírodné krásy, ktorými si všetkých, a teda i nás Capri získalo. Nebol to gýč. Bolo to podmanivé a nezabudnuteľné. Ostrov sladkého nič nerobenia „dolce far niente“ a hrdé farebné pobrežie.

Záver: Bol to fakt dobrý, vlastne nie ! výborný nápad a plnohodnotný zážitok, plný farieb. Odporúčame a želáme veľa šťastných kilometrov, pardón, vlastne vĺn a ...„buon viaggio“ šťastnú plavbu!

Pokračovanie:

Autor článku: F.zuzana,
Travel žurnál marec 2014 > Dovolenka > Capri cesta za farbami / Campania / Taliansko