Positano cesta za farbami II.

Za Amalfi vedie naša plavba ďalej okolo mysu „Capo di Conca“, výbežok mestečka Conca dei Marini, to je nádhera, vidíme viadukty ponad priepasti, cestu vysekanú v pobrežných skaliskách. Míňame divoké skalnaté bralá pokryté „strapatým“ zeleným porastom, z ktorého zrazu trčí do mora úzky výbežok. Vyzerá ako zakrivený prst, ktorý ukazuje smer k nasledujúcej zátoke.

Blížime sa k časti, kde by malo byť mesto Praiano. I tento úsek nás očaril prírodnými krásami. Pobrežie sa častejšie „vlní“ skalnatými výbežkami do mora, vyzerá to ako zuby hrebeňa, divoké, strmé zrázy a žiadne mestá, iba hore po svahu sa kľukatí cesta. Sem tam dolu nejaké obydlie so súkromnou plážičkou. Oboplávame široký mys, kde už vidíme, ako sa rozkladá po celej hornej plošine Praiano. Celkom pôsobivé, zase iný kúsok charakteru krajiny.

A pokračuje opäť členité hrebeňovité pobrežie. Za jeho posledným „zubom“ asi tušíme, čo bude nasledovať, hurá, už počujeme nášho lodivoda hlásiť „pozitáááno, pozitáááno“. Sedíme na hornej palube, oči, kamera a foťák, sa nevedia nabažiť farebných úhľadných domčekov. Pozorujeme zvedavých domácich na lavičkách v prístave, alebo sú to turisti? Jedna časť mestečka ešte ponorená v tieni a druhá sa už kúpe v žiarivých ranných lúčoch južanského slnka. Positano nás privítalo tak, ako sme očakávali, ako sme videli v cestopisoch, na fotografiách. Je to jedno z najkrajších letovísk na svete. Mimoriadne malebné a farebné! Máme dojem, že prevláda žltá, alebo ružová? Je tam aj modrá aj tehlovočervená a medzitým farebným morom i zeleň stromov, ktoré sa tam vypínajú na stenách útesu i dolu pri pláži. Domy na strmom svahu pôsobia ako prilepené na sebe a pospájané retiazkami schodov. Množstvom schodov. Vlastne inú možnosť ani nemáte, ak bývate na samom vrchu, ako sa dostať dolu k pláži a k trajektu. Cesty, či ako to nazvať sú len pre jedno auto, neskutočné, samá zákruta. Ale je to aj romantika, tie farby. Chápeme, keď informátor uvádza, že mesto obľubovali umelci, celebrity a bohatí páni z celého sveta.

Spomenuli sme si na taký starší film, hral tam hlavnú postavu Robert Downey Jr., kde sa dej filmu odohráva v Taliansku, v Ríme, a potom sa časť romantického deja presunie práve sem do Positana. Vravíme si, že niekedy si treba oddýchnuť, a pozrieť takú neškodnú milú komédiu, kde vás vlastne zaujme nie film samotný, ale tie rôzne talianske miesta, kde sa film odohráva a poviete si, jéj, toto som videl, jéj tu som bol. Budúca naša cesta povedie po pevnine a pozrieme si mesto „zvnútra“, bude to iste magické.

Vraj v meste cítiť vôňu citrusov a jazmínu, olivy a víno, ale to veru nemôžeme teraz potvrdiť, sme na mori. Ale čo vidíme, to nám nikto nevezme, silu prírody skrotenú človekom, ktorý premenil nehostinné skalnaté útesy na fascinujúce miesto, biele domy s farebnými odtieňmi, fialové a ružové bougainvilleae žiariace na slnku a navyše celá panoráma vyžaruje niečo exotické. Asi to bude tým, že tu zanechal svoj podpis arabský národ. Pamiatky nevieme rozoznať presne, ale veľkú kupolu známeho kostola Santa Maria Assunta vidno aj z lode.

Škoda že stojíme v prístave iba chvíľu, nie je sezóna, nastupujúcich a vystupujúcich spočítame na prstoch jednej, vlastne nie, dvoch rúk. Loď dvíha mostík a pomaly sa plavíme ďalej. Vidieť Positano z mora je tá povestná čerešnička na torte.

Po Positane už nezastavujeme nikde, obdivujeme samotnú prírodu, azúrové Tyrhénske more, a blížime sa ku koncu nášho prvého cieľu. Amalfské pobrežie pomaly, ale iste končí. Začalo v Salerne a tiahne sa po Sorrentský polostrov, spolu je to asi 40 krásnych „farebných“ kilometrov.. Nie nadarmo je na zozname svetového dedičstva Unesco.

Pokračovanie:

Autor článku: F.zuzana,
Travel žurnál január 2014 > Dovolenka > Positano cesta za farbami