Čierno biele Holandsko

Keďže leto, slnko, piesok, more a oddych sú pre mňa ešte stále v nedohľadne, koncom apríla som usúdila, že si zaslúžim príjemné vytrhnutie z reality. Termín sadol priam osudovo, počasie tiež. Takže výber destinácie bol jasný – Holandsko. Krajina filozofov a mysliteľov Erasma Rotterdamského, Hieronymusa Boscha, Barucha Spinozu, preslávená aj post-impresionistom Vincentom Willemom van Goghom, typickou modro-bielou keramikou, drevákmi, coffee shopmi a tulipánovými poliami... A hlavne zoznámenie sa s národným sviatkom zvaným Koningsdag - Kráľov deň. Tento rok bol špecifický aj pre samotných Holanďanov, lebo na tróne sedí prvýkrát kráľ, nie kráľovná. Museli teda pozmeniť aj názov.

Koningsdag

História sviatku siaha až k 31. augustu roku 1885. Malá princezná Wilhelmina vtedy oslavovala svoje piate narodeniny. Z prapôvodného Prinsessenag, tzn. Princeznin deň, sa časom vykryštalizoval názov Koninginnedag, teda Kráľovnin deň. Pod týmto označením boli oslavy známe od roku 1890 do roku 2013. Od roku 1948, počas panovania Wilhelminej dcéry Juliany, sa celebrácia a párty presunuli na 30. apríl. Julianina dcéra, zatiaľ posledná vládnuca holandská kráľovná Beatrix, sa narodila 31. januára. Z úcty voči matke nechala oslavy kráľovniných narodenín v aprílovom termíne. Vdýchla však do nich nového ducha – nezdržiavala sa už len v blízkosti kráľovského paláca, ale začala aj so synmi navštevovať rôzne mestá. Minulý rok abdikovala a na trón nastúpil jej syn Willem-Alexander. Holanďania teda oslavujú 27. apríla, a v prípade, že tento deň vyjde na nedeľu, tak ako to bolo tento rok, oslavy sa presunú o deň skôr.

Domy sa vyprázdnia, mestá sa zaplnia, všetko pokryje oranžová – „kráľovská“ farba. Ako hovoria domáci, je to jedno veľké „oranjegekte“ – oranžové šialenstvo. Počas dňa lemujú ulice stánky a šiatre s „blším“ tovarom, celé Holandsko sa na tento čas premení na jeden veľký „blšák“. Do roku 1996 začali tieto trhy už v piatok večer a trvali 24 hodín. Počas nočných prechádzok a putovania za živou hudbou najrôznejších štýlov si ľudia kupovali menšie či väčšie suveníry. A nie len bežní smrteľníci. Svoje „nákupčícke“ sklony prejavila aj samotná kráľovná! Predajcovia ale nevládali a tak sa nakoniec stiahli a začali predávať až od sobotného rána do večera. Jediné mesto, ktoré si túto nočnú predajno-nákupnú tradíciu zachovalo je Utrecht. Mesto môjho dočasného pobytu.

Cieľová destinácia - Utrecht

Je to štvrté najväčšie mesto Holandska s približne 330 tisíc obyvateľmi. Známe je svojimi univerzitami, históriou a rušným kultúrnym životom. Viac som vedieť nepotrebovala. Bookla som si letenku z Prahy a už ma nebolo. Prvý problém nastal na diaľnici za Brnom, keď náš autobus havaroval a museli nás preložiť do iného. Nikomu sa však nič nestalo a ešte aj lietadlo sme stíhali, takže to vlastne nebola až taká tragédia. Let mal meškanie asi len pol – trištvrte hodinu, takže aj keď bol už večer, ešte sme sa vlakom v pohode dostali z Rottredamu do Uttrechtu. Je to taká trištvrte hodinka cesty, kedy pri lepšej viditeľnosti vidíte príjemnú zeleň a ovce, ovce a potom ešte ovce. Naivne som čakala polia obsypané farebnými tulipánmi, no za celý týždeň v Holandsku som ich videla len ak tak v kvetinárstvach. Ale dozvedela som sa, že tieto „najtypickejšie holandské kvety“, ktoré asociujú na prvých priečkach, keď niekto spomenie Holandsko, odtiaľto vôbec nepochádzajú. Svoje korene majú v Turecku! Holanďania ich len vyšľachtili.

Overené praxou

Počas môjho Holandsko-bádateľského týždňa som ešte zistila, že:

• revízora skôr nestretnete ako stretnete, no ľudia si lístky aj tak poctivo kupujú, podvádzať sa nesnažia. Ja teda ani neviem ako taký holandský revízor vyzerá. Či je to nápadný pánko v uniforme ako v Dánsku alebo jeden z triády slovenských svalnáčov...

• mestá v severských krajinách sú asi fakt všetky kultivované, upravené a späté s prírodou. V dánskom Aarhuse majú „jelení park“, kde môžete prísť s mrkvou a pri kúsku šťastia ňou počaríte smelšej zo srniek a dáte sa „do reči“. Vo švédskom Groningene majú tiež zvierací park, kam chodia na vychádzky mladí, starší, ale hlavne rodiny s deťmi, no a v Utrechte sa nachádza parčík, v ktorom sa môžete pohrať so zajacmi i králikmi, ryšavými sviňami, ovcami, baranmi, kozami, drzými capmi, kravami,... Tak trošku som sa tam zaľúbila i do malého chlapčaťa, ktoré naháňalo sliepky a inšpirované tamojším kohútom sa vzpriamene postavilo a hrdo vypínalo hruď. Taká prirodzená škola života. Môžete sa tu ale i najesť v reštaurácii pri rieke (nie, chody nie sú vyhotovené z tunajšej zveri), prenajať si loďku či vodné bicykle,...

• ak máte deti, neobíďte múzeum The House of Miffy venované „národnej rozprávkovej hrdinke“ Miffy. Sídli hneď vedľa známeho Centraal Museum. Biela králičica Miffy je dielom utrechtského ilustrátora Dicka Bruna. V malinkom priestore sršiacom farbami a drobnými detailmi si na svoje neprídu len deti!

• mladí utrechtskí skauti majú podnikavého ducha. Počas osláv kráľových narodenín si biznis spravili z prevážania cez rieku na krátke vzdialenosti. Medzi nadšených domácich i turistov sme sa zaradili i my. Pri nás už však boli vyčerpaní, takže im padlo vhod, keď zistili, že aj naši chalani boli kedysi skauti, veslovanie majú po letmom oprášení v malíčku a tak nemali najmenší problém prenechať im velenie, vyložiť si nohy a nechať sa na chvíľku príjemne nič-nerobiacky unášať.

• ceny jedla v supermarketoch sú porovnateľné s našimi. Často dokonca natrafíte na lacnejšie, no rovnako chutné produkty. Ale reštaurácie, návštevy galérií, múzeí a kultúrnych podujatí a celkovo služby zodpovedajú holandským platom.

• Salmiakki sú rovnako čierne, slané a chutné (či pre nejedného našinca nechutné) ako v ostatných severských krajinách.

• Do Amsterdamu sa počas osláv kráľových narodenín a dní okolo nich neoplatí chodiť, ak nebažíte po prílišnej blízkosti davov cudzincov. My sme v tomto vysnenom meste kvôli absurdnej preľudnenosti vydržali len pár hodín. Aj z nich sme väčšinu strávili v katedrále, kde akurát prebiehala výstava World Press Photo. Tým z vás, ktorí chcú v budúcnosti vyhrať jednu z vedomostných hier možno padne vhod informácia, že túto celosvetovo známu súťaž založili práve v Amsterdame v roku 1955.

Návrat

Po takomto nasávaco – regeneračnom týždni prišiel zrazu i čas odchodu. Z prvého vlaku, na ktorý sme v snahe dostať sa z Utrechtu do Rotterdamu nastúpili, nás vysadili. Porucha. V druhom nás nechali asi polhodinu, keď nám zrazu strojvodca prišiel oznámiť, že mu je to ľúto a hlboko sa ospravedlňuje, ale koná sa policajná razia, musíme opustiť vlak a najbližšie dve hodiny sa ani nemáme snažiť na nejaký nastúpiť, lebo budú všetky odstavené. Vysadili nás na mieste relatívne blízko metra, takže opäť – žiadna životná tragédia sa nekonala. Teda až do momentu, kedy Vám automat na lístky 20 minút dáva najavo, že Vaše peniaze neprijme. Vďaka nemu sa zoznámite s 5-7 okoloidúcimi a skúšate, či mu budú niektoré z peňazí viac po vôli. Po dlhej dobe vyskladáte zo zamenených mincí od dobrodincov osudovú sumu, kúpite si lístok a víťazoslávne ho štiknete.

Vstup do metra sa pred Vami otvorí a Vy máte po polhodine urputných bojov pocit, že ste len trápny streser, ktorý asi nemá vážnejšie problémy, keď sa až tak skľúčene cíti kvôli lístku. Ten si pevne držíte v ruke, keby ste náhodou na Vašej poslednej ceste mali stretnúť a spoznať reprezentatívneho revízora. No nestane sa tak. Potrebujete ho už len pri východe z metra. Avšak holandské dopravné systémy Vás fakt nemajú v láske a po priložení lístka k senzoru spustíte alarm. Obíde Vás pár uponáhľaných ľudí, revízor sa však nepristaví. Stojíte tam sám. Vaši priatelia na Vás netrpezlivo čakajú na opačnej strane, lebo veď ich lístky boli bezproblémové. V duchu dohovárate chladnému stroju, aby sa umúdril. Príde ďalšie metro a Vás sa uľútostí milá Indka s malým dieťaťom v rukách. Vysvetlí Vám, že hneď ako pípne svoj lístok, musíte prebehnúť v jej tesnom závese. Plán je skvelý! Zlyhá len jeho realizácia.

A tak ostávam zaseknutá v dverách, šiesti ľudia ma ťahajú von, siedmy preskakuje kabínku a trinásti tlieskajú. No keďže príbehy sa môžu končiť aj happy-edovo, roztrhnem si len uško na taške a opúšťam holandské neobľúbené metro s pocitom výhry. Aj na letisko sa nakoniec dostanem včas! Tam zistím, že ste sa až tak nerváčiť nemusela, lebo lietadlo má dvojhodinové meškanie. Kvôli nemu celý čas tŕpnem, či stihnete pražský vlak, ktorý má prísť do Bratislavy tak, že budem mať 20 minút na prestup na vlak druhý, ktorý ma privezie rovno do práce. Nevyzerá to vôbec ružovo. No keď už je človek zabehnutý v takomto nedobrovoľne „meškacom móde“, nesklame ho ani vlak. A tak vlastne vďaka mnohým meškaniam všetko krásne stihnete.

Ak na Vás Holandsko pôsobí ako dokonalá krajina, vedzte, že ňou nie je. Neočakávajte absolútnu bezproblémovosť, bezbrehú plynulosť či dokonalosť. Nedávala by som ruku do ohňa ani za to, že niektorá z nich ozaj existuje. No ak si v správnej chvíli uvedomíte, že každý problém má svoje riešenie a keby sa žiaden nevyskytol, naše spomienky by boli značne ochudobnené, budete sa mať skvelo! Takže... Akonáhle sa naskytne príležitosť, smerujem do Holandska zase.

Autor článku: P.anna,
Travel žurnál apríl 2014 > Dovolenka > Čierno biele Holandsko